Poobede sa pri mne zjavil Jack. Snažila som sa netváriť vydesene keď som ho zbadala vznášať sa nado mnou. "Marine, nejdeš s nami hrať voleybal?" spýtal sa ma hneď pomalou nemčinou, pri čom opatrne artikuloval, aby som mu rozumela. Šla som s nimi hrať a v týme som bola s rusmi Sergejom a Nikolajevom (či čo to bolo). Jack sa ale začal obzerať ešte po niekom, pretože im do týmu niekto chýbal. Zavolal k nám niekoho kto sa volal Jan. Skoro som sa ale podpadla, keď sa mi z druhej strany s úsmevom pozdravil ten chlapec z rána. Cítila som sa tak trápne a nervózne, že to bolo príšerné. Navyše ma moji rusi vôbec nepustili k lopte! Po troch setoch som to prestávala zvládať, a tak som od nich odišla. Vrátila som sa späť na svoje miesto a kým som si upravovala ležadlo, aby bolo v pohodlnejšej polohe niekto do mňa zo zadu pichol prstom. Vydesne som sa otočila, pretože som netušila kto ma tu môže poznať. Za mnou stál Taliansky chlapec ktorý mi neuveriteľne niekoho pripomenul. Ciao! povedal a spustil na mňa spŕšku slov. Z jeho 4 minútového dialógu vyplývalo to, že potrebuje vodu, pretože jeho kamarát ma úpal a je mu zle. Iba som sa na neho usmiala a podala som mu Rajec Materinu Dúšku na ktorú sa síce pozrel dosť vydesene, ale len s poďakovaním ušiel.
Ďalšie nudné hodiny. Zo zúfalstva som lúštila krížovku, ktorú som si požičala od Jacka (a zabudla vrátiť ) keď sa predo mnou zjavil ten Taliansky chlapec. Prvé čo mi napadlo bolo, že mi prišiel vrátiť vodu, lenže nemal žiadnu fľašku. Nechápavo som na neho zazerala. Bez slov si sadol na ležadlo vedľa mňa a pýtal sa ma čo to bolo za vodu, pretože na etikete to bolo v zvláštnom jazyku. Spýtala som sa ho, či sa niekto otrávil a že ak nie, tak je to jedno Z mojej odpovedi sa dosť smial a predstavil sa mi ako Jacomo. Keď som mu povedala svoje meno, niekoľkokrát si ho zopakoval, vždy v nejakej skomolenej verzii a potom sa ma pýtal, odkiaľ som, či sú všetky Slovenky prekrásne, prečo je Slovensko lepšie ako Taliansko a mnoho ďalších otázok o našej krajine a zakončil to tým, že sa ma spýtal, či idem večer na symfóniu do Benátok, s tým, že by som sa mohla pridať k nim. Súhlasila som.
Večer sme sa všetci stretli a síce som bola dosť vystresovaná z jeho priateľov, boli fakt v pohode. Dokonca ich fascinovalo, že pochádzam z inej krajiny a že je to práve Slovensko ( jeden z nich povedal, že si musí so mnou zahrať futbal, aby sa ustil, či sme v tom naozaj lepší ako oni). Cesta do Benátok loďou bola dlhá.. priam nekonečná a bola som celá stŕpnutá keď sme vystupovali. Na lodi, ktorá šla aj na môj vkus dosť rýchlo, sme strávili celé hodiny ! Orchester bol fakt neuveriteľný a šokovalo ma, ako sa tam mladí ľudia (môj doprovod) dokázali správať úctivo a seriózne. Moji spolužiaci by si totižto z toho robili srandu. Cestu loďou späť sme si krátili rozhovormi asi o všetkom. Počas jedného som si všimla, že Jacoma jeho priatelia volajú River. Keď som sa spýtala na dôvod, jeden z jeho kamarátov mi povedal, že sa Jacomo podľa nich podobá na jedného chlapca ktorého asi nepoznám. Bol to River Viiperi a toho som (z fotografií) poznala dosť dobre. A Jacomo sa na neho fakt neuveriteľne podobal. Vlastne sú rovnakí. Jediné čo ich odlišuje, je Jacomov exotický štýl obliekania. Aj napriek tomu že som sa vzpierala, dvaja z nich, Jacomo a Fabrizio ma išli odprevadiť až domov.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
overexcitedgirl
21. 8.augusta 2011 10:23
ake to maš meno?
2
Marína a pre nich to je ťažké. Neviem si predstaviť, čo by robili, keby som bola nejaka Božidara
Napíš svoj komentár