V polovici septembra sa začal školský rok. Myslím, že tohto som sa v taliansku obávala asi najviac. V onen osudný deň som sa poslušne navliekla do slušných vecí, upravila, nahodila strojený úsmev a išla na vec. Keď sme už sedeli v aute, stojacom na parkovisku pred školou, dostala som mierny hysterický záchvat, asi som už vedela čo ma čaká.
Keď hovoríme o stredoškolákoch, vo všeobecnosti by sme si mali predstaviť gramotných, normálnych ľudí. Fajn, a teraz prejdime k mojim spolužiakom. Pri vstupe do triedy mi dosť odľahlo. Dívali sa na mňa síce asi všetci, ale vyzerali priateľsky. Sadla som si na nejaké miesto a v duchu som tancovala, že to išlo tak ľahko.
Pár minút na to, sme sa predstavovali. Postavila som sa, ako všetci predo mnou, povedala "Marína XY.." a jednou vetou som sa zhodnotila (predstavila). Zdá sa ale, že to, čo nasledovalo po mojom mene už nikto nepočúval.
"Maria, sì?" ozvalo sa z môjho okolia a ešte pár minút sa ma ľudia pokúšali presvedčiť, že som Maria a nie Marína.
Po ťažkom boji som im vysvetlila, že nemám talianske meno. Po ďalších minútach profesorka povedala, že som "cecoslovacco emigrato" a v tom momente sa môj svet zrútil.
Na ďalší deň sa so mnou nikto nechcel baviť. Ak sa mi niekto aj prihovoril, povedali mu, že sa ma odo mňa držať, pretože ja sa len pokúšam nájsť niekoho, cez koho získam talianske občianstvo (snaha vysvetliť im, že nie som ako Mexičanky v USA a že občianstvo už dávno mám bola márna). Minimálne štyri mesiace som bola lúzer.
Učitelia sa na mňa dívali ako na chuderu z Kazachstanu a vždy, keď som už verila, že sa to zlepšuje, prišla facka.
"Marine, dnes za jedna... aj som počula, že vy tam pri Rusku viete matematiku dobre."
"Marine, máte tam v československu satelity?"
"Zapnite si notebooky, Marine, tebe to ukážem."
A nehovoriac o tom, ako som sa cítila, keď niekto povedal nejaký rasistický vtip a celá trieda zhíkla a pozrela na mňa. Konečne som sa pochopila, ako sa cítil Paťo Čureja v našej triede na základke.
Po piatich mesiacoch by som Vám mohla na moje pôsobenie v talianskom školskom systéme povedať toto:
-som nula
-vždy budem nula
-nikdy nikomu nevysvetlím že nie som ilegálny imigrant
-nech sa snažím akokoľvek, berú ma ako zaostalca
-bavia sa so mnou iba zo súcitu
-asi sa raz zabijem
Po vyše polroku?
Má to ale aj svoje pozitíva. Štúdium je v živote veľmi potrebné a táto škola je pre mňa lepšia ako výcvik na vojne. Ako jediná cudzinka na škole to síce nemám najľahšie, ale postupne ľudia prestávajú mať predsudky. A občas sa dokonca nájde niekto, koho fascinuje, že som iná, exotická s inou mentalitou. A tak som sa postupne z lúzra stala niekým, koho chcú ľudia spoznať a spýtať sa, aký je život "tam hore".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár