Tomáš sa tiež zapojil do hádky. Ako inak! Túto jeho vlastnosť neznášam!
" To nemôžeš vedieť, Nelly! Vôbec ho nepoznáš. Je tu už tri roky, takže vieme čoho je schopný." tiež ma presviedčal.
" Povedzte mi, ktorý z tých zločinov spravil on?" opýtala som sa už poriadne napálená.
Obaja stíchli a pozerali na mňa stále s očami plnými prosenia. No nam mňa to aj tak nezaberalo. Už od detstva som bola tvrdohlavá, no čím som staršia, tým je to horšie a horšie. Tvrdohlavosť mi v povahe dosť prevláda.
" Tak vidíte." povedala som a vstala z postele. No aj otec vstal.
" Aj tak sa s ním nebudeš stretávať! JA ti to nedovolím! A viac sa o tom nebudem baviť! Tomáš, poď mi pomôcť s jej kuframi!" prikázal a odkráčal zamračený z izby. Ja som pokrútila hlavou a oni obaja zišli dolu schodmi.
Slzy sa mi tlačili do očí. Myslím, že som už dosť stará na to, aby som si riadila život aj sama. A ak by som sa dostala do problémov, sama by som sa z nich aj dostala. No môj drahý otec si stále myslí, že som malé decko. No veľmi sa mýli! A ja ho donútim, aby si uvedomil, že som už skoro dospelá!
Zahľadela som sa na skriňu. Stále tam boli plagáty, ktoré som tu mala naposledy. Takisto aj na stenách. Zasmiala som sa. Budem ich musieť potom odlepiť. A izba ostala v takom istom stave, ako som ju ja nechala. Vstala som a poobzerala som sa po nej. Stále tu je na mojom nočnom stolíku fialová lávová lampa. A fotka na ktorej som ja a Tomáš. Aký zlatý sme spolu boli. Pousmiala som sa na fotku.
No pribudlo tu aj niečo nové. Notebook a domáce kino s LCD-čkom. Zarazila som sa. Ako vidím, otcovi sa poslednou dosť rýchlo plnia účty v banke. No nemusel mi nič kupovať, aj keď som sa potešila!
Obaja už prišli do mojej izby spolu s kuframi. Najprv vošiel Tomáš a tak otec. Zamračila som sa na neho.
Viem správam sa ako utrucované decko, ale čo iné mi ostáva?
" Nells, robím to v tvoje dobro." chytil ma za plece a ja som sa na neho pozrela a povzdychla si.
" Ja to viem, oci." jemne som sa k nemu pritúlila a on mi dal pusu na vlasy a potom ma pohladkal po chrbte. A vtedy si všimol moju ruku na notebooku a doširoka sa usmial.
" Páčia sa ti?" nadšene sa ma opýtal.
" Oci, nemusel si mi nič kupovať! Ale áno, páčia." tiež som sa usmiala. Ale ešte stále som na neho urazená!
Kufre mi položili na posteľ.
" To som rád, Nelly. Zatiaľ sa majte! Idem si trošku zdriemnuť." povedal a zazíval. Následne odkráčal do svojej izby.
Tomáš ešte zostal. Sadol si na stoličku pri písacom stole. Ja som si prekrížila ruky na prsiach.
" Tak čo? Ideš ma ešte poúčať?" ostro som sa opýtala a on sa pri mojom tóne striasol.
" Nelly, dobre vieš, že to robíme pre tvoje dobro..." nenechala som ho dokončiť. Presne toto som čakala.
" Tak dosť! Tomáš, už sa o tom s tebou baviť nebudem!" škaredo som sa pri tom na neho pozrela a vybrala sa k posteli.
" Fajn! Som rád, že rešpektuješ nariadenia svojho otca. Vybaľ sa! Počkám ťa v kuchyni.!" tiež sa na mňa nepekne pozrel a vstal. Asi čakal, že ho zastavím alebo čo, pretože stál na mieste a pozeral na mňa, no nevedela som mu z tváre nič vyčítať. No, ja som naňho len dvihla jedno obočie a hlavou som ukázala na dvere. Správne to pochopil a nahnevaný odišiel. Ak by si Milan nešiel ľahnúť, stopercentne by trepol dvermi.
Pozrela som sa na štyri kufre na mojej posteli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár