Ťažko bezmenná kráča nocami, prihovára sa lampám a kradne nočné mory.
Motýle.
Tých vysnených sa bojí.
Krásne šialená stojí pod našim balkónom a chytá ich do pavúčej siete.
Niekedy, keď ju zastihnem, číta mi z ich krídel minulosť.
Svoju.
Moju.
Niekoho, koho nepoznáme. Nikdy sa netrafí, ale to je proste ona.
Nebezpečne stratená túla sa obrubníkmi a nakláňa sa na strany.
V jednej ruke mory, v druhej niečo odo mňa. A ja stále čakám, kým sa vráti.
Lebo ona to dokáže.
Prehnane strelená raz dokrýva pod náš balkónik bez pavúčej siete. Vravím jej : Ticho, Eva, už idem k tebe. Keď dorazím, sedí na obrubníku so slzami v špinavých očiach.
Usmieva sa na mňa.
Snaží sa rozprávať.
To nie, čo som to spravila?
Dovolila som si dať jej meno...
...Dať meno svojmu osudu.
Detsky nezaučená otvára ústa tak ako ja a skúša si svoju krehkú nohu. Ešte je sebou. Ešte je rada.
Sedíme pri sebe.
Eva a Eva,
biela a šedastá, čistá a čistejšia, detská a detskejšia, mladá a stará, s rozumom v koncoch obidve.
Chcem ju objať.
Eva - vravím a otáčam sa k nej. Nie je tam. Len tak si odíde.
Lapila som osud do rúk. A je mi z toho zle.
Lapila som krásu, ktorou mohla byť, voľnosť, ktorú mala, šialenstvo, ktorým obe oplývame a vypustila mory do sveta.
Eva.. ja viem... bude odveta.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár