Či treba snáď odpočítať 8 hodín, ktoré si ukradla práca, by sme sa uživili?
Však spánok tiež ukrája z nášho drahocenného času znova a zas,
keď neprinesie vyslobodenie a úľavu, odpočítať ho treba zaraz.
Zostane ale dačo biednemu stvoreniu tohto uponáhľaného sveta?
Je tu ešte čas na cestu do práce a cestu z nej, duša biedna sa zmieta,
nervózne, trýznivo, keď vyvstane hádanka, odhalí sa dilema odveká,
či ten zvyšok dňa, čo zostal po ukrojení, môže tvoriť život človeka.
Potom však ešte povinnosti doma čakajú, dlh voči škole treba splatiť,
z myšlienok ubolených dostať posledné, do klávesnice zúrivo mlátiť,
rýchlo, ponáhľať sa, než sa i posledné vlákno idey v nenávratno stratí,
práca dokonaná, pokoj na duši človeka, však ten čas sa už nenavráti,
čo jedinec vdýchol dielu svojmu, keď zas ukradol sa o vzácny čas,
ktorý mohol zveľadiť, položiť v obetu pre spoznanie vyšších krás.
Tak koľko nám zostalo z dňa na život, mrcha-čas? Tak koľko, vieš?
Prepočítavaš ty obratne, kalkuluješ, jediného slovka však nepovieš.
Necháš, nech duša naša trýzni sa, hodinami spaľuje svoj osud tam,
v časovej slučke necháš ju ty napospas, nech ubiedi sa každý sám.
Nie, nechcem vojsť osudu takému v ústrety, netúžim ja po takých mukách,
nie, pôjdem ja cestou nevedomosti – bez času, hoc slepá, nemá i hluchá.
Nie, sekundová ručička neovládne viac môj rytmus, môj tep života –
čo vlastne klamem samú seba? – ovládne; a na duši smútok a clivota –
za nekonečnom, kde žije sa bez strachu z času, po tom túžim, tomu verím,
tomu boju, hoc márnemu a nedosiahnuteľnému však ja svoj život zverím...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
norry
6. 1.januára 2011 17:27
čas všetko ničí, človek nič nestíha... chceli by sme nebyť človekom...
Napíš svoj komentár