Opatrne som vstala z postele. Hlava sa mi ešte trochu motala a nohy ťažšie poslúchali, no inak som bola ok. V kúpeľni som sa pri pohľade do zrkadla trochu vyľakala. Hľadela odtiaľ na mňa nejaká bledá žena s kruhmi pod očami a na krku mala náplasť, ktorú, našťastie, dlhé vlasy skoro úplne zakrývali. Rýchlo som potriasla hlavou a pripomenula si, že nemám veľa času na to, aby som sa pripravila, pretože už o necelú hodinu mi pôjde autobus do práce.
Práve som si v kuchyni pripravovala raňajky, keď tam došiel... on. Placho som sa usmiala, keď sa postavil predo mňa a pozrel mi do očí. „Kam ideš?“ spýtal sa. Chvíľu som naňho nechápavo pozerala, než som odpovedala: „Do práce predsa.“ Jeho pohľad mi hovoril, že sa mu to nepáči, že nechce, aby som niekam šla, no zrejme si uvedomil, že do práce budem musieť ísť, či chcem, či nie.
Opäť mi pozrel do očí: „Dobre. Choď do práce. Nesmieš však nikomu o mne povedať, rozumieš?“ Usmiala som sa: „Áno, nikomu o tebe nepoviem.“
„Dobre. Veľmi dobre. Ešte jedna vec. Chcem, aby si šla z práce rovno domov. Nikde sa nezastavíš...“ na chvíľu sa zamyslel, potom sa opravil: „Pôjdeš rovno domov, no môžeš sa zastaviť v potravinách, ak potrebuješ, a nakúpiť to najdôležitejšie. Potom však prídeš sem. Budem ťa čakať, rozumieš?“
„Nikde sa nezastavím.“
V práci som sa zdala všetkým nezvyčajne tichá a bledá, neustále sa ma spytovali, či sa cítim dobre a či nepotrebujem oddych. Len som krútila hlavou a záporne odpovedala na ich otázky. Nikomu som nič nepovedala o tom, čo sa stalo v noci, dokonca ani svojej najlepšej kamarátke nie. Z práce som letela rovno na sídlisko, no dovolila som si malú zastávku v obchode, aby som si kúpila nejaké potraviny do zásoby a ovocie na raňajky.
Doma ma už netrpezlivo čakal. Len čo som otvorila dvere na byte, stál pri nich a vzal mi tašky. Pomaly som zatvorila za sebou dvere a vyzula sa. On medzitým odniesol tašky do kuchyne a vrátil sa ku mne do chodby. Opäť raz ten jeho uprený pohľad.
„Povedala si niekomu o mne?“ Pokrútila som hlavou, celkom zbytočne sa pýtal. Bolo to naše tajomstvo. „Nie, sľúbila som ti predsa, že to zostane len medzi nami...“
„Výborne,“ to bolo všetko, čo mi povedal a presunul sa do spálne. Prišla som tam za ním a našla na zemi nejaké veci, ktoré som doteraz ešte nevidela. Musel si ich doniesť, kým som bola v práci. Na posteli ležal štýlový notebook nejakej drahej značky, ktorú by som si určite tak skoro nemohla dovoliť, a v skrini viseli dva dlhé čierne kabáty. Zdalo sa, že si ku mne presťahoval niekoľko svojich osobných vecí, hoci som sa nepamätala, že by sme sa na niečom takom boli predtým dohodli.
Otočila som sa k nemu. „Sťahuješ sa ku mne?“ A znova ten pohľad. „Áno, povedala si, že ti to nevadí.“ Zarazila som sa, no hneď nato som si uvedomila, že má pravdu: „Áno, máš pravdu, nevadí mi to.“
Usmial sa, určite inú odpoveď ani neočakával. Potom sa nečakane sklonil ku mne, ľavou rukou si ma pritiahol bližšie a nežne ma pobozkal na pery. Po niekoľkých sekundách rozpakov a neistoty som mu bozk opätovala a prsty si preplietla v jeho po plecia dlhých čiernych vlasoch.
Keď sme sa od seba po dlhom vášnivom bozku odtrhli, opäť mi pozrel do očí, no tentoraz nič nepovedal. Len sa pozeral. Usmiala som sa naňho a konečne sa ho spýtala to, čo som sa chcela spýtať už od prvej minúty nášho stretnutia, hoci som to z mne neznámych dôvodov až doteraz nespravila.
„Ako sa voláš?“
Aj on sa usmial a na chvíľu zaváhal, akoby uvažoval, či má odpovedať.
„Gabriel,“ povedal napokon.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
17. 11.novembra 2010 21:55
páči sa mi ten názov ...fascinuje ma idem si prečítať od začiatku
Napíš svoj komentár