„Nemysli na to,“ povedal zrazu. Pozrela som sa nechápavo naňho. „Nemyslieť na čo?“
Zamračil sa. „Na to zlé. Nemysli na to.“ A ja som nemyslela. Zahnala som všetky zlé chmáry a predstavy kamsi do temného kúta a sústredila sa na to ostatné.
„Nie si hladný?“ zakričala som z kuchyne. Gabriel sedel v spálni a pracoval na notebooku. Cez deň zvykol pracovať na rôznych prekladoch a večery trávil so mnou. Odpoveďou mi bolo len nesúvislé zavrčanie, no po mesiaci strávenom s ním som už vedela, že to znamená nie.
Bol už takmer december a naše oddelenie usporiadalo veľký vianočný večierok. Gabriel ma najprv odhováral, nechcel veľmi, aby som tam šla, no nakoniec súhlasil. Rýchlo som zjedla jogurt, nechcela som ísť úplne hladná na chatu, no zase ani príliš prejedená, a bežala si umyť zuby.
Ešte som si prečesala dlhé vlasy kefou, keď ma na poslednú chvíľu napadlo, že si ich vypnem. Práve v tej chvíli, keď som zdvihla všetky vlasy a zopla ich na temene veľkou sponou, moju pozornosť upútali zvláštne ranky a modriny, ktoré som si zrazu našla na krku. Od prekvapenia som zhíkla a natočila sa pred zrkadlom, aby som lepšie videla. To už ale pri mne stál Gabriel. Netušila som, kedy prešiel zo spálne do kúpeľne, jednoducho tam stál vo dverách a na tvári sa mu zračil ten jeho rozhnevaný pohľad.
Mimovoľne som cúvla, keď sa ma dotkol. Ľavou rukou nahmatal sponu v mojich vlasoch a okamžite ju vybral. V tom momente mi vlasy padli na plecia a zakryli rany na krku.
„Nič to nie je,“ povedal. „Tie rany si si nechtiac spôsobila, keď si sa na lúke pošmykla a spadla. Ostatné sa už zahojili.“
„Ublížila som si, keď som spadla. Nič to nie je,“ zopakovala som a fascinovane mu pri tom hľadela do očí.
„Nič to nie je,“ zopakoval. „Nechceš však, aby ich niekto videl a zbytočne si robil starosti.“
„Nechcem, aby si robili ostatní starosti. Nechám si rozpustené vlasy, aby ich nebolo vidno.“
Usmial sa, zdalo sa, že ho moje odpovede potešili. „Si dobré dievča,“ povedal, pobozkal ma jemne na pery a vrátil sa späť do spálne.
Ešte chvíľu som tam len tak stála, kým nezazvonil mobil a nevytrhol ma z myšlienok, ktoré ma náhle prenasledovali, no boli vratké a nedokázala som ich uchopiť. „Už idem dole, sekundu,“ odpovedala som kolegyni a zložila. Rýchlo som vbehla do chodby a hodila na seba jesennú bundu. December už bol síce predo dvermi, no teplotami sa to skôr podobalo na skorú jar.
„Bavila si sa?“ spýtal sa a na hlase mu bolo poznať ten zvláštny ľadový tón, akým sa vždy spytoval, keď som sa odniekiaľ vrátila. „Áno,“ odpovedala som okamžite so širokým úsmevom na perách a podišla k nemu. „Ale... nebolo to ono, keď si tam nebol ty,“ dodala som a jeho oči zaiskrili. Silno ma objal, až som sa v tom objatí strácala. Naozaj, vždy bol takýto.
Zdvihol ma, preniesol do spálne a zložil na posteľ. Kľakol si hneď vedľa postele a dlho sa na mňa bez slova pozeral, očividne stratený vo svojich myšlienkach, potom náhle vstal, ľahol si ku mne a pravou rukou ma objal a pritiahol sa bližšie. Bola som už unavená, a tak som sa len schúlila v jeho náručí a takmer okamžite zaspala.
Snívali sa mi zvláštne sny plné strachu a krvi; plná nepokoja a zmesi zvláštnych pocitov som sa napokon prebrala do tmy. Gabriel ležal ešte stále pri mne a objímal ma, nie, bozkával a ja som cítila, ako mi niečo teplé pomaly steká po krku. Mimovoľne som si siahla prstami na krk a zotrela tú tekutinu. Keď som však chcela vstať a zasvietiť, aby som sa na to bližšie pozrela, Gabriel ma zastavil. „Ešte nie,“ povedal. „Ešte nie je čas...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
norry
18. 11.novembra 2010 22:26
môžem ocucať?
Napíš svoj komentár