Som chorá. Chorá z tohto sveta. Všetko, čo je vôkol mňa, ma len ničí, zožiera zvnútra. Je to ako kyselina. Je to ako mor. Nezastaviteľné. Postupne sa to všetko kopí, jedno na druhé, sotva vidím vrchol toho všetkého. Je to také ťažké, že to už nevládzem ďalej znášať. Padám pod tou ťarchou na kolená. Chce sa mi kričať, chce sa mi revať, chce sa mi zvracať. Volať o pomoc, SOS. Ale všetko som už skúsila. Nikto neodpovedal. Ani RSVP v mojom volaní nebolo nič platné. Padám porazená. Všetko sa točí. Len hmlisté obrazy. Výkriky do tmy. Pohľady namierené na slepé miesta. Každý sa radšej tvári, že nevidí. Že nepočuje. Žlč sa mi dvíha, myseľ už všetko odmieta. Som uprostred víru, tornáda, nemôžem vystúpiť, nemôžem...

Pozriem sa spätne. Do minulosti. Dávnej i tej takmer ešte prítomnej. Nevidím tam nič... Nič, čo by mohlo rásť, nič, čo padlo na úrodnú pôdu. Minulosť je nanič, sme nepoučiteľní do budúcnosti. Zrazu akoby existovalo len tu a teraz. Nič viac... Prítomnosť sa mi však neznesiteľná zdá, všade na vôkol len lepkavá temnota. Chápadlá chamtivých rúk, odvracajúce sa pohľady ignorantov, nechápavé myknutia pliec hlúpych zabednencov. Sedia si všetci na kábli? Napadne ma ešte.

Sadnem si na zem. Len odlesk kachličiek. Všade tá odporná zdanlivá čistota na mňa dýcha. Zo všetkých strán. Moja myseľ sa už poddala, duša preč, psychicky mŕtva, konštatovanie na margo... Ach, ako by len dobre bolo, odísť, opustiť muky, len mier na duši, ticho... V ruke sa mi zaleskne malá nenápadná vecička, vhodná práve pre túto príležitosť. Žiletku uchopím do rúk, perverzne sa na ňu pozerám, je taká chladná, taká ostrá, nežne ju oliznem jazykom. Narežem prvú žilu, sladká to bolesť, krv sa pomaly rinie von, biele kachličky môjho väzenia sa sfarbujú dočervena. Spravím to isté na druhej ruke a pustím nástroj – pomocník. Pozerám, ako odchádza moja vitálna tekutina. Odchádza... A s ňou aj všetka bolesť... Nie tá fyzická, lež tá psychická... Odchádza so všetkým, čoho som sa chcela zbaviť. Tá ťarcha už zrazu nie je taká strašná, postupne uberá na váhe, tiež odchádza. Usmejem sa ešte a opriem o chladnú bielu stenu. Moje videnie sa zhoršuje, ale to nevadí. Temnota prichádza. Nie tá zlá. Iná temnota. Temnota, ktorá začína obklopovať moje zmysly, ma svojím spôsobom upokojuje. Prestávam cítiť všetko, čoho som sa chcela zbaviť.

Hlava mi pomaly padá, oči sa zatvárajú. Už nepočujem z diaľky žiadne volanie. Tekutina už takmer všetka odišla, zrazu tu nie je tak bielo, tak ničivo bielo, všetko nabralo inú farbu... Ešte naposledy sa usmejem, dosiahla som, čo som chcela, a odchádzam... Odchádzam ja, všetko, čo predstavovalo... mňa...

 Vyznanie
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
michella  6. 9. 2009 10:16
Je to niečo, čo sa stalo alebo niečo, čo by si chcela, aby sa stalo?
2 
fotka
gaaragirl  8. 9. 2009 17:22
je to smutné je to veľmi pekné
Napíš svoj komentár