Už ani neviem kde začala tá vojna. Možno som ju začal ja a možno to boli ostatní. Myslím, že keby som dal do snahy spoznať ľudí toľko energie ako do snahy újsť tak by som s nikým nemal problém. Bohužial sa držím starých zvykov. Opretý o stenu, kapucňou schovaný pred svetom so zatvorenými očami načúvam zvukom mesta. Štípu ma oči z dymu a z pachu ľudí sa mi už časom začalo robiť nevoľno. Ulicami sa už pohybujem iba v tieňoch a ako tiene vnímam ľudí okolo seba. Celý svet je tmavý.
A ľudia sa stále viac a viac vzďalujú...
No v smrade cítim známu vôňu, tak veľmi podobnú polným kvetom. Otočím za ňou hlavu a zbadám že zpoza rohu svieti svetlo. Rozbehnem sa za ním a cítim ako mi celým telom preteká vlna vzrušenia a srdce sa mi zase rozbúcha ako v dobe keď som veril. Za rohom ma svetlo oslepí a keď mu privyknem vidím....
....pouličnú lampu...
...ale tá vôňa nevychádzala z nej. Iba teraz si uvedomujem že vychádza z môjho vrecka. Viete ja nie som normálny človek. Patrím do malej skupiny ľudí čo majú dve srdcia. Jedno mi pomaly bije v hrudi a to drúhe, síce maličké a zničené, mi z vnútra ochladzuje zovretú päsť. Lampa zablikala a zhasla. Celý svet je zase tmavý ale kvetinová vôňa ešte chvílu bojuje s pachom mesta. S úsmevom odchádzam tieňmi domov a môj krok je ľachši ako zvyčajne.
Možno ešte mám nádej...
...silu veriť...
...vôlu zmeniť sa...

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár