Teda mi prosím, moji milý čitatelia veľkodušne prepáčte všetky chyby od chýb diakritiky, cez hrúbky až po chyby vo vyjadrovaní, pretože aj ja som tých 99% nedokonalých a v písaní len začínam.
Dnes mi bolo od rána vážne odporne, a tak si moji milí fotríkovci privreli oči a nechali ma doma s mojim počítačovým priateľom a novoobjaveným Bridzom a keďže som hore asi tak od šiestej, keď ma môj otec zobudil, pretože sa nevedel rozhodnúť, ktorá kravata je tá pravá, stihla som si aspoň povrchovo prezrieť Bridz a mám pocit, že sa už našla aj konverzácia, do ktorej som sa zapojila..
A ako som už na začiatku spomenula, rada by som sa Vám tiež zverila s mojimi úvahami.
Včera, ešte predtým, ako som sa „regla“ na Bridz hrabala som sa v starých časákoch a našla jeden vážne zaujímavý článok. Chcú byť páperovými dievčatkami. Dievčatá, ktoré s hrdosťou hovoria o svojom probléme, ktoré sami nenazývajú problémom, o svojom živote, o Pro Ana.
Sú to blogy, ktorých je skutočne tucet a sú snáď všade skryté pod nenápadnými názvami týkajúcimi sa hudby, prezývkami autorov alebo, tie väčšie sa hrdo pod ničím neskrývajúc nazývajú Pro Ana- blogy.
Keď som to uvidela zaklipkala som očami a odložila bagetu, ktorá bola mojim obedom. Po chvíli čítania sa mi aj tak začala prevracať v žalúdku.
Len pre zaujímavosť. Tieto dievčatá otvorene vyhlasujú, že nebudú jesť, že jedna časť ich tela jedlo chce a druhá ho nenávidí. Smejú sa na tom, ako prekvapene na ne hľadia predavačky v lekárňach, keď si tento mesiac kupujú už piate balenie preháňadla a vyžalúvajú sa, aké je strašné, že ich žalúdok si už zvykol na ..myslím, že kyselinu octovú.
Chvália sa, keď celý deň v podstate ani len nedajú do úst tuhú stravu, nadájajú sa len kávou a zeleným čajom. Poznajú snáď všetky kalorické tabuľky a zaspávajú s neuveriteľnými bolesťami žalúdka o ktorej však vedia, že v noci prejde a že ďalší deň vydržia. Veci, ktoré hovorím píšem s dávkou pohoršenia, ale i keď sa to teraz bude zdať ako absolútny zvrat, trochu ich chápem. Ešte skôr, ako odsúdite aj mňa, prosím prečítajte sa nasledujúcich pár riadkov, aby sme sa dokázali vžiť do toho, čo cítia.
Emma má 15 rokov. Je obyčajné dievča so svojim pre aj proti. Váži 59 kilo, meria ledva 160 centimetrov a toto dievča s peknými hnedými očami ešte ani raz nemalo chlapca. Má síce trochu väčšie boky, stehná, zadok a brucho, ale bola zo sebou spokojná, pretože jej to tak vyhovovalo a nemala žiadne výčitky (alebo len malé), keď si dala dajme tomu citrónový koláč, ktorý práve upiekla jej mama. Bola spokojná. Až kým každé dievča v triede nemalo chlapca a „skúsenosti“ pochádzajúce z invalidov v shopping centrách. A až dovtedy, kým jej najkrajší chalan, tzv. boss nepovedal, že má riť ako slonica po treťom pôrode a že by z nej mohli nakŕmiť celú Afriku. Všetky jej spolužiačky, štyridsať tri kilové vychrtliny s vytŕčajúcimi vypchávkami a rebrami. Emma si s nimi nikdy nerozumela a priatelila sa len s dievčatami z umeleckého krúžku, ktorý však z finančných dôvodov svojej rodiny musela opustiť. Raz si však všimla na dievčenských záchodoch niečo nezvyčajné. Najobletovanejšie dievča z triedy tam o dušu zvracalo sezamový chlieb s ľahkým syrom, ktorý jej v rýchlosti urobila jej vyčerpaná matka. Nič však nebolo cítiť, pretože potravu ešte nestihli zasiahnuť žalúdočné šťavy, ktoré by ju roztrávili. V záchode skončila desiata aj s kúskom krvi a spolužiačka bez hanby odišla, no ešte predtým povedala Emme niečo, čo jej nedávalo spávať * bucka.. ak už nechceš byť OUT, ale radšej IN ako ja, tak buď tiež Pro Ana* pred očami jej zahrkala náramkom z fialových gorálok. Po pár týždňoch lámania už Emma prišla domov zlomená a rozhodnutá. Podstúpila ľahký výcvik podľa jednej internetovej „vodkyne“. O pár mesiacov mala všetko. Horšie známky, priateľa, úžasný kolektív, piercing, ružový melír, rozvrátený organizmus a chorobu kvôli ktorej prestala jesť už vôbec a skončila na infúziách z úbohými ani nie štyridsiatimi kilami a na ruke jej svietil náramok s červenými a fialovými plastovými guľôčkami.
Tomu sa v dnešnom svete povie štýl, swag alebo niečo podobné.Už ani neviem, čo cítim či hnev, či smútok, ale aj keď jej nerozumiem, chápať ju možno aj chápem. Áno..vážne.
Viete, PREČO ju chápem? Lebo bola len jedna z mnohých. Jedna z tých, ktoré chceli niekam patriť. Nikdy nemala veľké oči, ani nechcela hrať prvé husle, len chcela byť na rovnakej úrovni z ostatnými. To chceme asi všetci. Ale to z čím nesúhlasím je to, aby sa to ľudia snažili získať takýmto spôsobom! Lenže ako inak si majú splniť svoje sny? Sama hovorím, radšej nikam nepatriť, ako toto zažiť..Lenže som ja tá pravá, ktorá im môže radiť, keď som nič podobné nikdy nezažila? Emma je len mnou (možno) vymyslená osoba. Sú dievčatá a v poslednej dobe aj chlapci , ktorí by urobili všetko preto, aby sa podobali na jednu z tých bohýň či bohov v značkových časopisoch. Podľa mňa by sme za to nemali súdiť ich. Anorektikov, bulimikov či ľudí, ktorý sa inak sebapoškodzujú. Oni sú len niečím, začo môže tento „trend“, ktorý vznikol z tak ošumelého dôvodu, že Vám ho budem musieť napísať.. nabudúce. Lenže najprv budem musieť prehltnúť žlč, ktorú cítim v krku. Faktom ale zostáva, že zamyslieť by sme sa nad tým mali všetci. Veď si to len zoberte.
Chlapci, koľký z vás už povedali svojej spolužiačke, kamarátke, možno aj frajerke, že je tučná alebo, že so svojim „kombajnom“ by si tú milku mohla naozaj odpustiť?! Nebolo by lepšie pozerať sa na miernu bacuľku s červenými líčkami, ako na chorobne vyzerajúcu anorektičku či bulimičku, ktorej bolesť spôsobuje aj sedenie na stoličke?.. čo myslíte.
Ak som vám dala čo i len podnet na zamyslenie, splnila som si svoju úlohu.
Ale ak si teraz niekto z vás prejde na vyhliadač zo zámienkou stať sa tiež Pro Ana, pretože pochopil môj článok, ako typ na „diétku“ prosím vráťte sa na začiatok a prečítajte si to ešte raz.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vreskot000
25. 9.sept. 2012 13:54
škoda že si nenapisala članok s Odstavcami. lepšie by sa to chápalo, ľahšie pamatalo
4
ďakujem teším sa Aj keď najviac by ma potešilo, keby nad tým pouvažovala dáka bulimička alebo anorektička .. Nevadí, keď hneď neurobím tie odstavce však ?
Napíš svoj komentár