Dnešným dňom je moje zbláznenie sa oficiálne

(Ospravedlňujem sa za klišovitý nadpis, ale obávam sa, že v tejto chvíli sa na viac nezmôžem) ... A je proste výstižný ...

A pritom vôbec nejde o moje snehovo-ľadové excesy či podobné veci (Áno, aj dnes som sa zrúbal na zľadovatelom chodníku, ale tentokrát úplne nezavinene, niekedy je beloba zľadovatelej časti chodníka veľmi zavádzajúca) ... Mimochodom zvuk praskajúceho ľadu odhádzanom na okraji chodníka pri dupaní po ňom je úžasný ...

Ide o cestu autobusom domov ... Nepodarilo sa mi po telesnej stihnúť optimálny MHD spoj ... A napriek tomu, že sa to zdá byť bezpredmetným tak nebolo ... Prišiel som na stanicu a zasa raz som sa postavil do dlhočizného radu, ktorý sa pod schodami všelijako krútil ... Za mnou sa nato objavil nejaký mladík a vytiahol cigaretu ... Samozrejme, že sa vo mne vplyvom toho miešali všetky možné pocity, tak som sa ho spýtal, či si nemôže zapáliť niekde inde, ďalej, na čo zareagoval len zvláštnym pohľadom ... Na následné upozornenie, že za to môže dostať brutálnu pokutu mi dal najkonštruktívnejšiu možnú odpoveď - "V pohode" ... (Asi sa nedá opísať ako neskutočne by ma v tej chvíli potešil párik policajtov blížiacich sa k nemu) ... No, po tom ako sa mi pri nastupovaní podarilo pekne do niekoho vraziť a zhodiť peniaze pod autobus, spod ktorého som tú až jednu mincu našťastie rýchlo vylovil som nastúpil ...

Neskutočné šťastie! Bol som prvý cestujúci na pohľad odkázaný na státie ... Posunul som sa na koniec vozidla, kde som zbadal bývalú spolužiačku, s ktorou som sa, kým sa autobus rozbehol, trocha porozprával o škole, skúškach ... (Hej, hej, obligátne klišé, čo narobím, asi predsa nie som až tak ortodoxný bojovník proti tomu...)

Po rozbehnutí sa autobusu na mňa začali prichádzať tendencie chcenia odložiť si hlavu na nejaký podstavec ... Žiadny nebol k dispozícii ... Tak som začal skúšať všetky možné polohy zahŕňajúce hlavu opretú o ruku držiacu sa v horizontálnom smere sa tiahnucej tyče ... Začal som to státie brať ako výzvu, ešte nikdy (z dvoch predošlých pokusov) som to státie po telesnej nevydržal a v týchto prípadoch som si sadol na ruksak v uličke ... Teraz som sa držal obstojne, ale musel som často meniť rozostavenie nôh, ktoré prestávali poslúchať ... Veril som si ...

V tom sa na mňa pozrel človek sediaci na sedadle v predposlednom rade, hneď pri mne a spustil: "Sadni si sem" (???!!!) ... Mal tak 25-35, nevedel som či mu mám tykať alebo vykať. (áno, presne nad takýmito blbosťami ja rozmýšľam ... Je to smutné ) S prekvapeným úsmevom na tvári, som odvetil, že v pohode, seďte ... No o pár minút ujčík ukázal, že si trvá na svojom a chcel, aby som si sadol ... Na druhý raz som neodmietol a spýtal som sa ho, či tak strašne po tom státí túži ... Po chvíli si sadol na zem, (Na schodík na konci autobusu) povedal som mu nech si sadne, nechcel, rovnako ani druhý raz ... Tak som mu aspoň ponúkol cukrík, zareagoval odmietavo, ale za okamih sa spýtal "máš tuhý cukrík?" (čo mi musel pre moju hluchotu dvakrát zopakovať ... Až teraz ma napadlo, že tým mohol myslieť aj mentolovo tuhý ) Podal som mu jeden, aj druhý, ten už však odmietol ... Poručil mi, nech mu pripomeniem keď budeme pri Lehote, alebo pri Kyneku ... Samozrejme, že ja neviem, kde už nejaká Lehota či Kynek bude, čo ja poznám okolie, prípadne súčasti Nitry? ... Nie!

Človek sediaci vedľa bol roztiahnutý, nemohol som nájsť pohodlnú polohu, hlava sa mi váľala náhodne na rôzne strany ... Váľala sa, váľala, ... Váľala ... S očami jednostaj otvorenými ... Vpravo, vľavo, vpravo, vľavo, vpravo ............... Vľavo, otvorené oči spozorovali prekvapivú situáciu - Ujčík zmizol (druhé ???!!!, tentoraz ešte intenzívnejšie) ... Na konci autobusu bola polmetrová medzera ... Kam zmizol? Samozrejme, nikde okolo nesedel, koniec-koncov, musel by niekomu na kolenách ... Smerom dozadu nemal ísť kam, jediná možnosť bola predrať sa uličkou dopredu ... V preplnenom autobuse, vyhodnocujúc možnosti, im vyšlo, že je to nepravdepodobné, blížiace sa nemožnosti, aspoň bez stonania ľudí, okolo ktorých by musel prejsť ... Medzi zhruba desiatimi ľuďmi v uličke najbližšie ku mne sa nenachádzal, ďalej som dobre nevidel ... Pri vystupovaní som ho zasa nezočil ...

Kde sa potratil? ...... Mne z toho šibe! Áno, z takejto blbosti!

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu