VAROVANIE: za ujmu na psychickom zdraví nezodpovedám.
Motýľ si lieta popred moju tvár,
snažím sa vnímať jeho krásu no zaslepuje ma slnka žiar.
Chcem sa ho dotknúť, pohladiť jeho krídla,
no nedokážem mu vziať slobodu.
Sadnem si pod strom a pozorujem jeho let,
cítiť v tom takú voľnosť, až strácam celý svet.
Chcem letieť, letieť spolu s ním,
no je pravda že o tomto iba sním.
Pozerá sa na mňa? Nie, už bláznim,
veď motýlie oči sú predsa malé.
Letí ku mne, sadá si na moju ruku,
vyzerá ako ten najkrajší kvet v rozpuku.
Zamáva krídlami avšak nevzlieta,
"Nechcel by si tu so mnou zostať do konca leta?"
Zamáva znovu snáď na znak súhlasu,
a ja sa naňho usmejem.
Pozerám na záhradu, plnú zvláštneho hlasu,
snáď v nej aspoň trochu lásky zasejem.
Hlasy... určite si šepkajú kvietky.
Vymenila som ich za krásu ktorá je živšia než oni.
Vietor zdvíha zo zeme maličké smietky,
a odnáša ich preč ako na koni.
Očistil záhradku a teraz vidím tú krásu.
Moje kvietky žiaria... nádhera.
Motýľ odletel k nim, uvidel v nich svoju spásu,
až teraz som si všimla že akosi umiera.
Sadá na ružičku ktorej slza steká po lupienkoch,
rosa, slzy oblohy i mojich kvietkov.
Motýlik umiera a mne spočinie zrak na rade krásnych sôch,
sochy, mŕtvo- živé kvety ktoré sa budú spájať s touto spomienkou.
Otváram oči, pozerám na hŕbku zeme,
motýľ svoju dušičku už dávno vypustil.
Kde sa nachádza tento hrobček všetci dobre vieme,
zostal pri tej ružičke ktorá mi pustila toľko krvi z žíl.
Keď motýlika vkladala som do zeme,
pichla ma silno, bolestivo.
Keď sa na oblohu pozrieme,
vidíme že toto kruté obdobie sa mi neprisnilo.
Pochopila som že za jeho smrť môžem ja,
pretože som chcela letieť s ním.
Avšak nebolo to tak že by som ho bola uväznila,
to len láska pripútala by ho ku mne na niekoľko zím.
Láska zabila môjho motýľa,
láska zabila moje sny.
Láska moju slobodu zmorila,
láska, teraz už motýľ pri mne navždy spí.
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
1
adsy
7. 5.mája 2011 11:09
mne sa to páči, trochu smutné a zároveň radostné.
Napíš svoj komentár