Ako som volala s Abby som počula krik a buchot. A potom mamu ako na mňa kričí, nech jej idem pomôcť. Tak som sa ospravedlnila Abby, zložila telefón a išla sa pozrieť do kuchyne čo sa stalo. Na zemi boli črepy. Z rozbitého pohára. Bratov najobľúbenejší pohár. Pribehla som k mame a išla to pozametať, ale ukázala nech idem inam. Nechápala som.
,,Chod za bratom. Poslala som ho do kúpeľne! Porezal sa. Ošetri mu to a ja to pozametám. " vraví mi. Tak som bežala do kúpeľne. Brat si už na ten prst púšťal vodu. Nebolo to nič hrozné. Zobrala som leukoplast zo skrinky a zalepila mu to. Usmieval sa.
,,Ani som neplakal, len trošku slzy som mal. Som už veľký, že?" pýtal sa ma.
,,Si už veľký chlapec, ked si neplakal. Statočný. " a objala som ho.
,,Pochválim sa kamarátom v škole. " a už utekal do svojej izby. Ešte som za ním stihla zakričať nech nejde teraz do kuchyne. Lebo maminka upratuje.
Tak som sa teda aj ja vybrala do kuchyne. Mama všetky črepy pozametala, ale aj tak som musela mať papuče ked som ta chcela vstúpiť.
,,Zalepila som mu to. Vraj ani neplakal. " vravím a usmievam sa.
,,Nie, neplakal. Len trošku slzička išla. No čo, budeme mať šťastie. " mykne plecom mama. No to šťastie by sa mi teraz zišlo. Aspoň pri tých maturitách. Ešteže som sa rozhodla pre angličtinu. Myslím, že je to oveľa ľahší jazyk ako nemčina. Fuj.
Zapnem si počítač a idem sa prihlásiť na facebook. Medzi prihlásenými je veľa mojich spolužiakov a je tu aj ona. Annie. Musím jej predsa oznámiť, že Abby s nami nejde. No možno to aj my tak povieme o týždeň. Po stužkovej. Ešteže skúšame celý náš program až od utorka. A v stredu len doobeda. Takže stíhame ísť aj na brušné tance.
Kliknem na jej meno a už jej píšem.
Andrea Andy: ,,Ahoj Annie, volala mi Abby, že teda zajtra s nami nepôjde. Je zničená. Možno aj my budeme o týždeň. "
Annie Kvetinka: ,,No to je škoda. Ved v stredu sa s ňou uvidíme. No je to možné, že budeme zničené z našich spolužiačok a ich sprostostí . Ale ty dúfam ideš, že?"
Andrea Andy: ,,To som jej aj ja vravela. Sa ma pýtala, že prečo som jej nepovedala o bratovi. A ja že zabudla som. A u vás ako?A inak jasné, že idem.
Annie Kvetinka: ty tajnostkárka. U nás je to také všelijaké. Ale zatiaľ je to dobré. Rodičia sú nejakí iný. A sestra zas lieta niekde vonku. Ako vždy :/. nestihla som jej ani odpísať, lebo už mi prišla dalšia správa od nej.
,,Musím ísť, lebo otec si chce "súrne" niečo pozrieť. Tak sa vidíme zajtra v škole. Pá. "
Andrea Andy: ,,Jasné tak zajtra. Ahoj. " vravím a ešte som chvíľu ostala. Pozrela som čo je nové a kto dal novú fotku. No jasné, Braňo. Tak sa kuknem.
Jéééj to je zlaté, vravím si ked som si pozrela fotku. Braňo bol v útulku a má na rukách krásneho bieleho teriéra. Krásny. To máme spoločné. Radi pomáhame zvieratám. Lenže u nás také ani nie je. Keby mi mama dovolila, hned by som si toho havinka zobrala. A Braňo sa tam tak pekne usmieva. Ach, zas snívam. Už asi od druhého ročníka mám ten istý sen. Sen, v ktorom ideme spolu s Braňom do útulku a držíme sa za ruky. A potom si berieme na ruky psíkov a fotíme sa. Aby sme mali pamiatku. A potom ich nakŕmime našimi dobrotami.
Je pravda, že sú z nás dobrí kamaráti a nielen spolužiaci, ale aj tak je to málo. Viem si s ním pokecať, tak ako zo žiadnym iným spolužiakom v triede. Občas ideme aj von, ale vždy zoberie kamaráta a ja potom zavolám Annie, a tak ideme vo štvorici.
Aj by som ho pozvala niekam samého, ale nemám odvahu. A je mu to je asi jedno, kedže stále sme obklopenými iným ľudmi. Asi ma ozaj berie len ako kamarátku. Ale na konci druhého ročníka som to nechala tak. Hlavne, že sme kamaráti, to mi stačí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár