Ráno vstaneš, tvoje pocity stále spia, sú otupené tak dlho, až si ich prestala využívať. Naozaj sa to dá, za ničím nevidíš nič, za všetkým vidíš tmu, plamene, čierno, zlosť, apatiu, nechuť, nič nemá zmysel. Potĺkaš sa ulicami, hudba ti robí umelé emócie podľa štýlu zvolenej piesne, s ľuďmi sa bavíš neosobne, nepýtaš sa, pretože nič o nich nechceš vedieť a jediná emócia, ktorú máš v sebe zakorenenú je zlosť, smútok a nervozita, pretože ešte ako dlho..
Moje srdce zostalo hluché, pocity zostali bez chuti, myšlienky zatvrdli a prestali vytvárať živé obrazy. Neustála neistota, podceňovať samú seba je to najhoršie, preceňovanie je len krok od útesu, ale vždy lepšie, než sa posadiť a čakať.
A potom? Keď prídeš na to, že život je rýchly, že žiť musíš teraz a tu, a nie čakať na príležitosti? Potom sa z plných pľúc nadýchneš čerstvého vzduchu, tvoj mozog sa prekrví a nastáva citová lavína, ktorá zaplaví celé telo. Slzy už nebudú také trpké, proste budú len slané, nič viac. Tvoje srdce nebude mať ani jednu trhlinu, bude biť, pumpovať krv, poháňať ťa vpred.
Ak ma chceš brzdiť, tak nepatríš do môjho života. Ak vo mne chceš vyvolávať pocit viny, tak sa najskôr pozri na svoje svedomie. Ak si myslíš, že moja sila spočíva len v tom, že sa chcem konečne prekonať a neukazovať slabosť, tak áno, možno budem väčšinu času hrať silnú, ale zvyk je železná košeľa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
raz ťa, a teda všeobecne ostatných a celkovo život, dobehnem aj ja. hádam.