Vlečiem sa do nudnej brigády. Je mi pomaly do plaču. Štvrťhodina mi tam pripadá ako keby prešla minimálne hodina. Zase idem robiť nič. Celý deň v podstate robím nič. Chodím kade tade ako také nič a večer, keď sa pozriem po „odpracovanom“ dni, čo som vytvorila, čím som prispela ľudstvu na tomto svete výsledok je trochu predvídateľný – ničím.
Hovorím si: ,,Nevydržím tu už ani deň.“ Prvý deň som naozaj mala chuť odísť cez prestávku na obed a po vynikajúcom jedle stihnúť ešte cez tú dlhú pol hodinu odísť domov a v a ť j b y e sa na to. Nakoniec som sa najedla upokojila sa (áno, trochu pravdy na tom bude, že ženy myslia inak, ale úplne inak keď sú hladné) a odkráčala späť.
Dnes zase to isté. Toto tu nemá zmysel. Načo som sem prišla. Už sem viac neprídem. Radšej ostať doma ako byť tu. Zbytočné. Celé zle.
Asi tri hodiny pred koncom som započula jedného chalana na invalidnom vozíku ako niečo nezrozumiteľne hovoril pravdepodobne svojmu otcovi. Ten mu chápavo a dôležito s porozumením a uznaním v hlase odpovedal: ,,Áno, oni sa tu veľa nachodia.“
Myslel tým, že my ako zamestnanci sa v tej práci skutočne veľa „namakáme“ prostredníctvom toho behania a chodenia hore-dole.
Som bez práce, dôsledkom toho bez peňazí a miesto toho, aby som bola rada, že mi bolo dopriate a mám aspoň brigádu vďaka ktorej vyplatím nejaké účty v duchu si nadávam na čo (???) do nej vlastne chodím. Pritom chalan na vozíku s iným chlapom diskutuje o tom, aké je to namáhavé stáť toľko času na nohách a ľutuje ma koľko sa nachodím. Do toho momentu som nadávala, že tam len prejdem pár krokov a trochu sa nabehám. Od toho momentu som bola rada, že mám čiastočne prácu a som zdravá vďaka čomu môžem tú prácu vykonávať.
Nechcem v niekom vyvolávať pocity ľútosti a infantilnosti , ale bežný človek sa málokedy v našej spoločnosti pozastaví a pozrie, čo všetko v skutočnosti naozaj má. Všade sa píše o tom, že máme byť vďačný a prikyvujeme hlavami. Pokladáme sami seba za pokorných tvorov, ale koľkokrát nadávame na veci bez ktorých by to u nás mohlo znamenať, že sme na tom oveľa horšie ako si momentálne myslíme. Nadávame na účty za elektrinu, ale môžeme si svietiť aj sviečkami
Určite sa naše zmýšľanie nezmení ihneď, ale to neznamená, že by sme si mali ďalej, viac a viac uvedomovať aké šťastie máme, že sme práve tam kde sme. Nadávame, že bývame na Slovensku, v našom päť miliónovom zapadákove, avšak zabúdame na to, že žijeme zatiaľ v mieri.
Nadávame ako každé ráno vstávame do práce, pričom je to len dôkaz toho, že sme zdraví.
Ľudia strašne málo ďakujú. Ja viem, že používať slovo strašne je hrozné, ale horšie je zabúdať na isté veci. Dnes mi táto „jednoduchá“ situácia pootvorila oči a zvyšok pracovného času mi ubiehal miesto sekúnd v minútach. Padla a ja som sa otočila ku kolegyni so slovami: ,,Dnes to strašne rýchlo ubehlo.“
Po tom, som poďakovala bohu, za to, že mám zdravé nohy, za to, že som zdravá, za to, že mi dal šancu aspoň v nejakej tej práci, za to, že som dnešok zvládla v pohode, za to, že kvôli mne v práci urýchlil čas a vystúpila som z autobusu...a ďakujem ti ešte za to, že si žiadneho revízora nevpustil do autobusu, keďže som si nestihla kúpiť ani lístok
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
26. 1.januára 2021 16:37
mohla si si kupit sms listok
Napíš svoj komentár