Otec sa nadýchne a konečne začne hovoriť.
„Barbora moja milá môžeš mi to všetko láskavo vysvetliť? Ráno som sa rozprával z riaditeľom a všetko mi povedal, čo si urobila svojej slovenčinárke a spolužiakovi. Ale teraz to chcem počuť z tvojich úst a aký si mala k tomu dôvod?“
On je príšerný odomňa chce počuť, aký som mala dôvod no nech sa do toho láskavo nestará veď to je moja vec.
„No bude to?“
„Všetko čo ti zrejme povedal riaditeľ je pravda“
„Ale dôvod mi nespomínal, takže?“
„Nestaraj sa“
„Dobre, zajtra ta odvezieme do internátnej školy!“
„Nie! To nemôžete! Tam ma nedostanete!“
„Ale áno, už som to vybavil. Mala si nato myslieť skôr.“
„Odchádzam z domu! Už ma nikdy neuvidíte!“
„Nikde nejdeš sadaj! Klúče ty beriem a zamkínam byt.“ kričí na mna otec.
To mi nemôže urobiť. Nie! Nie! Nie nemôže! Musím niečo vymyslieť. Nechcem ísť na internátnu školu. Musím sa dostať odtiaľto preč. Ale neviem ako a kam by som išla. Mohla by som ísť k Miňovi, ale tam by ma asi našli, tak isto aj u Aďa o Kaje ani nehovorím. Alebo k Erikovi? To silno pochybujem veď ani neviem kde býva a akú ma rodinu,keď je ešte k tomu cigánik, tak určite ich je milión. Takže on sa tiež vylučuje. No musím dlhšie o tom popremýšlať. Žeby som odišla do druhého mesta? K bratrancovi? To by nebol zlý nápad. Ešte si ro rozmyslím.
„Ondrej mladší, o tebe som počul, že máš podmienečné vylúčenie. Zato, že si pomáhal kamarátke, zlé počínanie, ktorú zato tiež vyhodili zo školy.“ obrátil teraz otec reč na brata.
„Je to moja frajerka“ hovorí brat.
„Vtedy ešte nebola!“pridám sa do debaty.
„Ticho Barbora! Frajerka – nefrajerka, nemáš jej pomáhať z hlúpostami. A ty sa môžeš rozhodnút či chceš ísť so sestrou na internátnu školu alebo zostaneš sám doma a budeš normálne chodiť do školy a nebudeš vyvádzať hlúposti.“
„To nieje férové on bde máť celý byt pre seba!“ namietam.
„Sklapni už ta mám po krk!“
„Zostávam doma a budem slušný chlap.“
„Som rád, ale zato máš pol roka zaracha. Zatiaľ sa budeš učiť na samé jednotky je ti to jasné?“
Brat naňho vyvalil oči.
„Čo si sa zbláznil? To nezvládnem!“
„Budeš musieť a teraz obaja do izby! A dajme mi sem vaše kľúče! Užaj!“
Položili sme otcovi klúče na stôl a pobrali sme sa do izby.
V izbe sedíme z bratom na posteli. Každý zamyslený vo svojich myšlienkach.
V tom ma vyruší mobil. Neznáma číslo. Zodvihnem.
„Počúvam!“
„Čau. To som ja Sisa, Krišova segra“
„A čo chceš odomňa krpaňa.“
„Nič len že si piča a kvôli Tebe ma zbil môj brat a odišiel z mesta!“
„Ja s tím nič nemám a neotravuj“ Zložila som.
Ešte aj tá krpaňa z Krišom ma bude otravovať, keď som už skoro naňho zabudla. Nech idú všetci do prdele.
Tak teda zavolám bratrancovi či môžem íst k nemu. Ale ešte musím naplánovať, že ako utečiem cez zamknutý byt. Vyskočiť z okna nemôžem, kedže bývame na šiestom poschodí.
„Hej!!“ zvriesknem na brata až naskočí.
„Čo ti trbe? Chceš aby som dostal infarkt. Nemusíš po mne vrieskať ja ešte zatiaľ veľmi dobre počujem!“
„Prepáč, nechcela som. Odchádzam z bytu!“
„Ako chceš odísť prosím ťa, keď sú zamknuté dvere?“
„To ešte neviem, ale ty mi s tím určite voliako poradíš. Ale musíš mi slúbiť, že rodičom neprezradíš kam som išla, alebo vlastne ti to ani nepoviem.“
„Ako chceš a takže ja mám teraz vymyslieť ako sa dostaneš z bytu?“
„Áno, braček“usmejem sa naňho.
„Napríklad, zavolaj požiarnikom apovedz, že si uveznené v byte a nevieš sa dostať von.“
„To je hovadina, prišli by hore a vykopli dvere a bola by som ešte väčšej prdeli než som“
„Mám to!“
„Dávaj!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár