Most

Videl som ťa,
v odrazoch,
z neba a slnka.
Bola si krásna,
tak ako každý,
boží deň,
v tvári,
srdca aj
tvojho smiechu.
Ladného.

Mesiac a hviezdy,
tvárou noci,
žijú právom zo snov,
trámom dlhých zlých,
pravdivých dní.
Tak ako šero ničí,
moje hnede smutné oči.

Vedel som to,
čo ty si nesnívala,
nedržala a nemala.
Že raz bude tvoje všetko,
srdce, dýka, aj ryha.
Ryha, ktorá kedysi,
zdržiavala úsmev,
prekrásny.

Videl som ťa v bielom,
držal som všetkú zlosť,
všetko zlé a smutné,
nežijúce v srdci,
nežijúcej osoby.

Stál som na moste,
trúfalo som myslel,
na všetko čo si mala,
čo si držala pred sebou,
pred vlastnou nenávisťou.
V skutočnosti,
ako?
Vysvetli mi dôvody,
tvojej večnej pohody,
nežijúc s tvárou smutnou,
kde ľudia zabíjajú,
pre lásku tvoju.
Zomierajú,
lebo milujú.
Majú radi,
no prenechajú.
Všetok cit,
vnem aj lásku.
Ľuďom najmilším.


Ja klamal som,
vo všetkom,
čo je.
V tom sne som skočil,
a cítil som sa skvele.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu