(Práz!)Dno

Cítil som ako ťa láme,
všetká moja bolesť,
v srdci aj v hlave..
prázdno,
zas a znova.
Všetko je zas zlé.

Viem, že mi chýbaš,
nedokážem spraviť nič,
nič z toho čo robím,
necítim tak,
ako pri tebe.
Pri tvojich dotykoch,
cítim nádej a lásku,
túžbu niečo zmeniť.

Jedného dňa sa zobudím,
nebudem nič cítiť,
ani jeden cit,
ktorý v sebe držím,
neprežije,
zomrie so mnou,
tak ako všetko navôkol.

V depresii staviam,
stenu vedľa seba
zľava zprava,
zpred aj vzad.

Nedokážem preniknúť,
prechádzať z dna,
na denné svetlo,
bez všetkého zlého,
ktoré ma napĺňa..

Prichádzam o rozum,
o city a lásku,
o všetko čo som cítil,
čo zmyslom žitia bolo,
padám na zem,
tvárou napred,
bez záchranného lana,
cítim dych
z tvojho hrdla.

Milovať a tváriť sa
že necítiš,
sa nedá,
vždy prehráš.
Tvoje city
ťa prezradia,
predbehnú
a zrútia...

A ty stále padáš. Všetko okolo teba nemá zmysel. Necítiš nič iné, iba prázdnotu. Takú, aká nikdy nebola. Zrada je odpustená, láska však nemizne len tak, práve preto, treba padnúť. Na posledné dno, na koniec všetkých koncov, potom sa odraziť a žiť znova, všetko od začiatku. Kým nepadneš znova. Život je kolobeh, bez šťastia, nie je smútok a opačne tiež, bez smútku, neexistuje šťastie. Tak to proste býva. Vždy je niekto opustený, urazený, sklamaný. Taký je život, tak teda poďme na dno, nechcem viac padať!

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu