Vždy keď uvažujem nad mojim životom, dospejem k tomu istému záveru. Úplne najvýstižnejšie to vyjadruje tá najviac otrepaná fráza "aj pád na hubu je pohyb dopredu". Veď prečo nie, mňa tie pády ešte neprestali baviť. Tak si ich neustále vychutnávam a len zdokonaľujem taktiku môjho pádu. Keď niečo robím nech to aspoň vyzerá elegantne.

Človek by si mal pamätať tie šťastné zážitky. Ja som asi z radu vadných ľudí. Robím presný opak. Keby niekto pozrie do mojej hlavy viem presne čo tam vidí. Čiernobiele filmy plné tých drepresívnych príbehov môjho života. Prirovnanie? Cítim sa ako emo človek s tým rozdielom, že nemám odvahu lapiť tú žiletku a len tak kresliť po mojej koži. Na čo, nie každý musí vidieť moju bolesť aj na vonku no nie?

Liečba? Naordinovala som si partylife. Život plný alkoholu, mejdanov, okien. Veď keď nevieme problém vyriešiť, treba naň zabudnúť. Aj keď iba na chvíľu. Stále lepšie ako sa nonstop utápať v depresii. Ano 18 ročná mladá baba prežíva depresiu. Tak som si tu založila denníček. Nevadí ak ho nikto neprečíta, podstatné je že sa vyrozprávam, snáď to bude účinné. Každý z nás potrebuje tú bútľavú vŕbu. Verím že som ju našla ..

s pozdravom Veverka

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár