„Ja neviem Stela, musím sa opýtať priateľky.“
„Ty už bývaš s nejakou ženou? “
„Už? Veď od nášho rozchodu som to so žiadnou inou vážne nemyslel. Až teraz. A mala by si mi to priať.“
„Ja ti to prajem, len som prekvapená.“
„Ešte spolu nežijeme.“
„Tak potom kde je problém? “
„Stela nemôžem si domov priviesť nejakú cudziu ženu.“
„Odkedy som pre teba cudzia? “
„Ježiš Stela, prestaň.“
„Udivuješ ma. Keď sme spolu chodili my dvaja, nikdy si sa ma na nič nepýtal, všetko si mi oznamoval. A jej názor ťa zrazu zaujíma.“
„Ale veď tebe nič nevadilo. Keď som ti niečo povedal, tak si to brala ako hotovú vec a neriešila si to.“
„No a? Nechcela som sa hádať, ale to neznamená, že by ma nepotešilo, keby si sa opýtal aj na môj názor.“
„Ja neviem Stela. Jednoducho som mal pocit, že ti nevadí takmer nič, tak som nepovažoval za dôležité sa ťa na niečo pýtať. Aj tak by si len povedala, že je to v poriadku.“
„A to bolo zlé? Ja už vážne neviem, čo všetci odo mňa chcete! “
„Len sa ti snažím vysvetliť určité veci. Stela, ale už naozaj stačilo. Nechaj ma byť šťastným. Nemôžem tu byť pre teba vždy, keď si to zmyslíš.“
Mlčky som sa obzrela po kaviarni akoby som hľadala niečo, čo mi dodá silu a odvahu zobrať život do vlastných rúk. Ale nič neprichádzalo a ja som začala pociťovať paniku, strach a neskutočný smútok. Všetko naokolo sa mi rozmazalo a slza po slze mi vlhčila golier kabáta.
„Poď, odveziem ťa domov.“
„A kde je môj domov? “ Opýtala som sa takmer šeptom...
Čím viac schodov bolo za mnou, tým sa môj pocit zúfalstva stupňoval. Pri stláčaní kľučky mi takmer vyletelo srdce z hrude a po prekročení prahu mi takmer prestalo biť. Dvere sa pod ťarchou môjho chrbta zavreli a ja som sa len zosunula na zem, pričom som podpätkom urobila na podlahe poriadny škrabanec.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila kde som a čo sa stalo. Pomaly som otvorila oči a dúfala, že to všetko bol len sen. Nebol. Byt bol poloprázdny a bolo v ňom až nepríjemné ticho. Hodinky na mobile ukazovali takmer polnoc a tri neprijaté hovory. Postavila som sa a ešte stále v čižmách som prešla k oknu. Otvorila som ho dokorán s cieľom, počuť aspoň ako taký ruch nočnej Bratislavy, a to som ten ruch kedysi nemohla vystáť. Aký paradox. Pustila som si hudbu a naliala pohár červeného vína a ani neviem ako a kedy som znova zaspala. Tentokrát na gauči.
„Ty kde si dočerta? ! “
„Kto je tam? “
„No kto asi! Táňa! Vieš koľko je hodín? “
„Netuším.“
„12:00! Čakám ťa ako sprostá už hodinu! Za chvíľu máme Adriane odprezentovať náš návrh! “
„Odprezentuj ho sama, prosím ťa.“
„Tebe sa čo stalo? “
„Táni, prosím, nič sa ma nepýtaj a urob to pre mňa.“
„V poriadku Stela. Čo mám povedať Adi? “
„Ja neviem, niečo si vymysli. Povedz, že som chorá alebo čo.“
„No niečo už poviem. Tak sa maj. A skús sa trochu usmiať“
„Ďakujem..“ To sa mi už ale v telefóne ozývalo len pípanie. Toto bolo jedno z najhorších prebudení aké som kedy zažila. Bolo mi úplne jedno, čo bude s našou prezentáciou. Vlastne mi bolo jedno úplne všetko. Keby som nepotrebovala platiť nájom a občas aj zaplniť žalúdok, dala by som výpoveď. Napriek tomu, že som svoju prácu milovala.
Pomaly som sa presunula do kúpeľne a zrkadlo mi nemilosrdne ukázalo pravdu – som úplne na dne. Mastné vlasy a rozmazané oči, z ktorých sa šírila len absolútna beznádej. Pomaly som si sadla na vaňu a rozplakala sa ako malé dieťa. Bola to neopísateľná bolesť. Keby mi pred dvoma rokmi niekto povedal, že rozchod s nejakým chlapom ma dostane takto na kolená, len by som sa zasmiala. Nikdy som si nevedela predstaviť, čo je to naozajstná láska. Láska, keď by človek kvôli tomu druhému aj zomrel. Keď človek miluje toho druhého viac ako seba. Na takúto lásku som čakala a keď prišla, tak ma najprv vyniesla do neba a potom surovo zhodila na zem. Na takýto pád som pripravená nebola.
Pomalým krokom som sa vybrala k zvoniacemu telefónu. Na displeji svietilo Danielove meno. Možno si to rozmyslel a môžem ísť na chvíľu k nemu. Ale v podstate už ani neviem, či to ešte chcem. Momentálne už chcem asi len ležať v posteli a plakať.
„Stela? Počuješ ma? “
„Počujem Dano. Ako ti pomôžem? “
„Mne pomoc netreba. Potrebuješ ju ty . A práve preto mám výčitky svedomia ohľadom toho včerajška.“
„Nemusíš mať žiadne výčitky. Nie si môj otec, ani brat a dokonca ani kamarát. Si môj bývalý frajer, s ktorým som sa rozišla a aj napriek tomu, že si ma prosil, aby som sa k tebe vrátila, povedala som surovo nie. Neviem prečo by si mi mal pomáhať. Na včerajšok si mal plné právo.“
„Tak to nebolo. Obaja vieme, že si sa so mnou nerozišla bezdôvodne...“
„Dano, to je už jedno. Podstata bola v tom, že mi nemáš prečo pomáhať. A ani nemáš ako.“
„Chceš ísť ku mne? “
„A čo tá tvoja ženská? “
„Nedozvie sa to. A keby náhodou, neboj sa, vysvetlím jej to.“
„Tak to by sa asi ťažko vysvetľovalo. Keby za mojim frajerom prišla jeho uplakaná bývalá, poslala by som ju rovno riti.“
„Stela nerieš to. Bude to v pohode. Kedy pre teba prídem? “
„O hodinu? “
„V poriadku, o hodinu som tam.“
Nahádzala som do tašky pár vecí a otvorila si fľašu vína. Pre zmenu bieleho. Vypila som pár pohárov, kým som z okna uvidela Danove auto.
„No ahoj ty uplakanec. Si v poriadku? “
„Úplne.“
„Stela! Ty si pila! “
„Môžeme už ísť prosím? “
„Nemôžeš len plakať a piť víno. Tým sa vôbec nič nespraví.“
„Ale môžem! Môžem robiť čokoľvek. Veď som predsa absolútne single! “
V Danovom byte sa na prvý pohľad takmer nič nezmenilo. Ale ja som si hneď pri dverách všimla plyšové ružové papuče, v kúpeľni okrem mužského sprchového gélu ešte jeden, s levanduľovou vôňou a na chladničke ich spoločnú fotku. Bol to zvláštny pocit.
„Tú fotku tam dala ona alebo ty? “
„To je jedno nie? “
„Ani nie. Tak kto? “
„Prestaň. A daj si papuče, lebo prechladneš. Pri dverách sú jedny ružové. Neviem prečo je tu taká zima, keď radiátory hrejú.“
„Zbláznil si sa? Určite si nedám papuče tvojej frajerky! “
„A to prečo zase? “
„Je to nemorálne.“
„Porazí ma z teba Stela. Tak si daj akékoľvek. Vyber si aké len chceš.“
Sadli sme si na gauč, pustili film a ja ani netuším ako som zaspala. Ráno som sa zobudila pod perinou a vedľa hlavy som mala lístoček, kde bolo napísané : „Išiel som za klientom. Na stole máš raňajky a peniaze. Objednaj si nejaký obed a večeru. Prídem až večer. Ešte ti zavolám. Pravdepodobne budem musieť ísť na návštevu k Petrovi . Mohla by si ísť aj ty, poteší sa, keď ťa uvidí.“
Myslím, že skôr zľakne ako poteší. Vyzerám hrozne. Petra som nevidela už nejaký ten rôčik. Vtedy som určite vyzerala oveľa zdravšie.
Na stole ma čakali švédske stoly. Vyzeralo to veľmi lákavo, ale dostala som do seba jedinú hrianku a čaj. Peniaze. Musela som sa zasmiať. Bolo to milé. Cítila som sa, akoby ma zachránil odniekiaľ z ulice, prichýlil ma u seba, dal mi najesť, napiť a dokonca aj peniaze. Ale to všetko som ja mala. Mala som byt, prácu, aj dosť peňazí. Chýbalo mi čosi iné.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
romika
7. 11.novembra 2009 19:20
Čo ty na návrh, aby si to sem dávala častejšie??
Napíš svoj komentár