Presne tak sa teraz cítim. Ako klaun, ktory musi odohrat svoje predstavenie s usmevom na perach a vtipmi v rukave bez ohladu na to, ze jeho srdce krvaca a v ociach sa mu pri kazdej spomienke zaligoce slza. Jeho slzy by prezradili jeho zial a klaun by prestal byt zaujimavy. Klaun ma zabavat a smiat sa. Nie trpiet.
Škoricový čaj rozvoniava po celom byte a pri každom odpití do ňho ponorím pramienok vlasov, ktorý mi lemuje jemne nalíčenú tvár. Nevnímam to. Pozerám von oknom a sledujem ako kvapky dažďa stekajú po okne, jedna predbieha druhú a pri náraze o parapetu splynú do jednej. Ľudia ponáhľajúc sa držia nad hlavami dáždniky, prekračujú mláky a telefonujú alebo sa pozerajú na hodinky. Na druhej strane cesty uteká mladý pár. Na hlave majú kapucne a držiac sa pevne za ruky preskakujú mláky. Možno takto spolu prebehnú celým životom. Budú spoločne preskakovať všetky prekážky a nikdy sa nepustia. A možno dnes muž žene nedrží ruku tak pevne ako inokedy a ona bez toho aby si to všimla rozmýšľa nad spoločnou budúcnosťou, ktorá nepríde.
Pomaly vstávam zo stoličky, obliekam si kabát a idem do naspäť do svojej reality.
...
„Vonku je ale hnusné počasie.“ Zavesím dáždnik na vešiak. Našťastie nie je taký mokrý aby z neho stekala voda. Rozopnem si biely kabát a v myšlienkach zanadávam, keď si všimnem golier špinavý od make upu.
„Meškáš.“Pozrie sa Eva na hodinky a popri tom ďalej pomaly listuje v jedálnom lístku.
„Prepáč, nestíhala som. Ideme aj obedovať alebo si dáme len kafé? “
„Neviem ako si na tom ty, ale ja som hladná ako vlk. A keďže si Ivan predsavzal, že dnes varí večeru on, musím sa poriadne najesť tu.“
„Nevarí dobre? “zasmejem sa a predstavujem si Ivana v kuchyni. Musí byť na ňho komický pohľad. Vysoký muž v bielom obtiahnutom tričku rysujúcom jeho veľké svaly a v štýlových nohaviciach stojí pri kuchynskej linke a šupe zemiaky. Neviem si ho síce predstaviť, ale imponuje mi, že mužovi s výzorom Brada Pitta nie sú takéto veci cudzie. No dobre, to s tým Bradom Pittom som asi trošku prehnala..
„To teda nevarí. Najhoršie na tom je, že to varí s obrovskou radosťou a potom s očakávaním sleduje ako mi to bude chutiť. Ešte šťastie, že máme Alana. Ten zje všetko.“
„Buď rada, že sa Ivan tak snaží. Niektorí muži ani nevedia, kde je kuchynská linka.“
„Ja viem, veď ja som v podstate šťastná.“
Och. Ako veľmi Eve závidím. Karol si pred troma dňami prišiel pre zvyšok vecí a aj tak by mi nikdy nenavaril.
„Červené alebo biele? “
„Prosím? “ Prebrala som sa z myšlienok a snažila som sa nájsť čo najrýchlejšie odpoveď na Evinu otázku, keďže čašníčka mala očividne naponáhlo.
„Víno. Aké si dáš? Červené alebo biele? “
„Dám si biele, ďakujem.“ Na obed som teda víno už dávno nemala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
snehovavlocka
17. 4.apríla 2009 17:31
uvod knihy je pekny paci sa mi to
2
si tu nová čo? možno sa zaradíš medzi lepších bloggerov , dobré ohlasy no, snaž sa
3
ďakujem obom jo no, v podstate som nová, tak uvidím, či budem zvalcovaná alebo mi predsa len dajú šancu
Napíš svoj komentár