Čiže táto poviedka vznikla ako domáca úloha v podstate na literatúru, pričom sme museli naplniť tému, kritéria, ktoré nám boli dané, mať zaujímavé rozuzlenie a hlavne to všetko dohromady...Moja kamarátka písala podľa skutočného príbehu ktorý poznala, mne naopak sa stalo to, že po napísaní tohoto príbehu sa časť z toho stala jednému známemu...proze sa velmi nevenujem, preto som velmi zvedava na ohlasy, zda sa najde niekto kto mi bude moct povedat ze moje snazenie malo zmysel



Keď čas razí falšované mince

, , Tak čo pre nás máte? “ spýtal sa hrubým hlasom, ktorý mi zarezonoval až hlboko v kostiach. Nedal som však nič poznať. Sedel som tam s kamennou tvárou a pozeral som sa na obrys jeho mohutného tela, ktoré sa tak povediac rozprestieralo predo mnou. V popraskaných mäsitých perách cmúľal tučnú cigaru ako horiaceho, o pomoc volajúceho červíka a s pôžitkom vydychoval hustý dym, ktorý zapĺňal celý stiestnený malý priestor a postupne vytváral akúsi clonu, že odstupom krátkeho času nebolo vidieť do očí, čo viac-menej neprekážalo, keďže všetkým zúčastneným bolo od začiatku jasné , že nikto nie je na sto percent čestný a úprimný ohľadom svojich zámerov.
Toto mi mierne zľahčovalo situáciu, mohol som sa o niečo lepšie sústrediť, keď som sa nemusel pozerať do tých očí, ktoré keby vedeli zabíjať, bol by som už mŕtvy. Uvedomoval som si, že to je len malá útecha, pretože skoro fyzicky som cítil pištol visiacu na boku jedného z Murgeho kumpánov, hompáľajúca sa v akomsi hrozivom rytme..
Ako som sa dostal až sem, si neviem presne vybaviť. Všetko sa zbehlo hrozne rýchlo, akoby medzi prítomnosťou a minulosťou bola iba čierna diera.
Veď len pred poldruha rokom bolo všetko diametrálne odlišné, sťa by toto bola len nočná mora alebo roky predtým krásny sen.
Na stole zabzučal mobil. Hneď som ho zdvihol. Sladký hlas, večer o ôsmej večera, niečo dôležité, , , ľúbim ťa“ a , , snaž sa nemeškať toľko, čo zvyčajne“. Zložila. Bola to Mária. Zalial ma teplý pocit. Čas rýchlejšie ubehne, keď sa tešíte na stretnutie s milovanou osobou.
Šéf bol podráždenejší ako zvyčajne, čo som príliš nevnímal, neustále rozmýšťajúc nad prichádzajúcim večerom, že čo tak môže chcieť mi povedať. Určite sa to bude týkat našej svadby. Niečo v zmysle, že strýko Rudolf nemôže sedieť za žiadnych okolností pri starej mame, lebo z nej má neurózu. Usmial som sa. Ach, tie ženy, stále si len robia starosti kvôli banálnostiam.
Oči ma šťípali a mal som sucho v ústach, ako som rozprával. Nebolo ťažké odhadnúť, že sa mu mnou predkladané návrhy nepozdávali. Aby som bol úprimný, sa mu nepáčili vôbec! Cítil som sa čoraz nepohodlnejšie, bol som celý upotený, stále viac chápajúc svoje postavenie medzi týmito monštrami v miestnosti, kde bola hustota zbraní väčšia ako počet osôb, pričom ja som nevlastnil ani jednu. Utešoval som sa, že to nebol môj nápad – som len posol. Nanešťastie to nie je žiadna útecha, v záasade na nich nikomu nezáleží, sú to len pešiaci, ktorí v tomto nemilosrdnom reťazci padajú prví ako pešiaci.
Poobedie ubehlo ako som predpokladal. Vybavil som všetky povinnosti, spracoval ponuky, išlo to akosi od ruky. Dokonca sme mali inšpekciu, z ktorej bývam nervózny – dnes nie, nič ma nemohlo vyviesť z rovnováhy.
Prišiel som domov, zostávali ešte dve hodiny do večere. Mária nebola doma, možno niečo vybavovala – kapelu, kytice, ...alebo bola v soláriu, či u jednej z priateliek riešiac, aký lak si dá na svadbu alebo aký druh účesu. Osprchoval som sa a rozhodol, že by pomohla menšia prechádzka, popremýšľať trochu.
Vzduch bol ostrý a chladný, čo mi osviežilo myseľ. Predstavoval som si, ako to bude teraz s Máriou. Manželstvo – aký veľký krok v živote človeka. Ale aj aká neistota, čo sa týka tejto inštitúcie v dnešnom svete – rozvody, súdy, ...veď to každý pozná, stretávame sa s tým na každom rohu. Bol som si však istý, že nám sa to stať nemôže. Sme spolu tak dlho, rozumieme si, v posdstate nemáme väčšie problémy, hoci je to v poslednej dobe trochu napäté, dávam to ze dôsledok príprave svadby, všetkému, čoho sa to týka a aj v práci to ani jeden z nás nemá nemá práve najľahšie.
Z prechádzky som zamieril rovno do reštaurácie. Mária tam už čakala. Vyzerala netrpezlivo a nejak nervózne. Pred sebou mala položený pohár vína, z polovice prázdny. Celé ma to prekvapilo, akoby to ani nebola ona.
Na tvári jej zahral slabý úsmev, oči sa jej zvláštne leskli. Privítali sme sa. Na úvod pár obligátnych otazok typu , , ako bolo v práci“ a podobne.
Mal som čoraz čudnejší pocit. Potom sa nadýchla a začala: , , Teraz ten hlavný dôvod našej schôdzky. Peter, ...“ povedala a oči sa jej zaleskli viac než doteraz. Musela odvrátiť tvár, ale potom pokračovala: , , Poznáme sa už roky a poznáme sa veľa. Posledné mesiace boli niečo, čo ma donútilo premýšľať a prehodnotiť svoj život. Pred mesiacom si ma požiadal o ruku, čo ma zaskočilo. Súhlasila som však a myslela si, že tým sa to vyrieši. To sa nestalo a teraz viem, že som to nemala robiť. Viem, že je len týždeň do svadby a teraz ma musíš nenávidieť. Prepáč, ale nemôžem si ťa zobrať.“
Takto sme pokračovali celý večer a ja som mal pred očami svoj život a videl som ako sa mi rozpadá sťa domček z karát. Toto bol len začiatok.
Kravata ma dusila a vzduch bol snáď taký horúci, že mi spaľoval kožu. Bolo mi jasné, že rokovanie sa neposúva akoby by malo. Vypýtal som sa von. Prsty sa mi triasli a ledva som vyťukal číslo. Chlad mi vyrážal dych.
, , Volaná stanica je dočasne nedostupná, zavolajte...“
, , Do riti! “
Nedvíhal mi nikto alebo iba sekretárky.
, , Do riti, do riti, do riti, “ strácal som hlas a do očí mi vyhŕkli slzy.
Môj život aj tak nemá zmysel. Zomierať sa mi však ešte nechcelo. A týmto spôsobom už vôbec nie – v mafiánskej nore ako úbohé zviera. Striaslo ma. Viem, že som sa sem dostal sám. Bol som na dne. Vtedy človek robí strelené veci. Haha, pri slove , , strelený“ ma napadlo, čo ma pravdepodobne čaká, hlavne ak sa ihneď nevrátim. S malou dušičkou som po schodoch zostúpil do dverí, na miesto, ktoré ktoré som pre túto chvíľu mohol nazvať mojim väzením.
Prázdno v hlave, ani neviem, či som spal, pravdepodobne nie, lebo ma bolela. Všade kam som sa pozrel, sa mi premietali udalosti z predošlého večera. Nepamätal som si kedy a už vôbec nie ako som sa dostal domov. Mária šla k matke. Jej veci tu však ešte boli. A vôňa parfému, spomienky...všetko!
Bola sobota, okolo obeda. Zapol som telku a šiel sa osprchovať. Išli správy a práve, keď som si umýval zuby, začul som niečo ohľadom firmy, kde som pracoval.. Vypláchol som ústa a prešiel do spálne.
, , ....riaditeľ a niekoľko najvyšších spolupracovníkov bolo v neskorých večerných hodinách zatknutých...Morones a.s. sa zatvára...majetok zhabaný...vyše dvesto zamestnancov bez práce...zrejme najväčší škandál tohto roka...“
Padol som na kolená a pozoroval mihajúce sa obrázky predo mnou.
Za stenami môjho bytu svietilo slnko a ľudia sa tešili z pekného dňa. U mňa slnko zapadlo včera a dnes začala polárna noc.
Nálada sa mierne uvolnila. Hoci som na Murgeho nevidel poriadne, povedal by som, že sa usmieval. Podpisovať sa dnes nič nebude, ale páčilo sa mu, čo som rozprával. A rozprával som dosť. Nič z toho nebola pravda, nič z toho som nedostal v plánoch, ktoré som dostal od šéfa. Zato som však dosiahol, že, ako som mal pocit, sa dostanem odtiaľto živý a kladivo osudu nepadne tento večer na mňa.
, , V poriadku, v hrubom, keď sa na to pozrieme, tak to vyzerá, že sa budeme môcť dohodnúť. Doriešime ešte niekoľko detailov a ...“ nedokončil vetu a akoby spozornel. Z chodby sa ozývali zrýchlené kroky smerom ku dverám. Všetci začali vstávať zo stoličiek a vyťahovať zbrane.
Nanešťastie na to bolo už neskoro. Dvere odleteli a do miestnosti vtrhlo množstvo siluet a kričali: , , Polícia! Odhoďte zbrane a ruky nad hlavu! “
Nastal chaos a streľby. Snažil som sa dostať pod stôl, ale zrejme nie dostatočne rýchlo, pretože som to schytal do brucha. Chytil som si zasiahnuté miesto a na prstoch som cítil krv. Začínal som mať hmlisté pocity a všetko sa akoby strácalo.
Doslova som rozdrapil oči a trhlo ma až som sa posadil. Na posteli sedela mama a vyzerala vystrašene.
, , Kričal si a prehadzoval si sa na posteli. Mali sme o teba strach.“
Bol som celý spotený a mama ma pohladila po vlasoch.
, , Už je dobre, to prejde, bol to len zlý sen, “ povedala a objala ma.
Potom ma pustila a spýtala sa : , , Budeš ešte spať? “
, , Nie, mami, to sa mi už nedá.“
Vonku už bolo slabé svetlo a snažil som sa vybaviť si detaily svojho sna.
, , Zapnem si počítač, a tým sa odreagujem.“
, , Alebo by si si mohol urobiť úlohy, aby si mal zvyšok dňa pokoj, “ zavtipkovala.
, , Ale mami, “ pozrel som na ňu znechuteným pohľadom. , , Veď to je ešte času. Neboj sa, ja to stihnem. Zahrám si Counter Strike a keď bude viac hodín, zájdem za Charliem a pôjdeme k rieke.“
, , Dobre teda, ako myslíš. Spravím ti zatiaľ čaj a chlebíky.“
Zavrela dvere, zapípal Windows a sen bol preč.

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
wednesday  6. 3. 2009 21:26
sakra. všetci okolo vedia písať. to nie je fér!
Napíš svoj komentár