točí sa stále rýchlejšie
a kozmický čas nás upravuje do svojich malebných póz,
s humorom Dalího surrealizmu,
privodzuje nám infarkty,
do budúcna vidíme stále nepresnejšie,
riešiť nič, mozog sa prehrieva a kričí „dosť!!“.
Hovorí, že zakázané ovocie chutí a opantáva,
berie naše ruky
a otvára pandorinu skrinku,
nie je to žiadna sláva,
samá tma a samé muky,
výkriky bolesti
a tri litery,
čo nechcú sa rozpustiť ani v likéry
WHY.
Roztrepať si hlavu s vankúšom o stenu,
ani posledné zvyšky masochizmu,
nepohli a vylúčili všetky prizmy,
vyradili zmysly
z práceschopnosti.
Kvalitný spánok, ani dobrá večera,
neprejde toto oné do večera,
budiť sa s pocitom strachu,
keď než líhal do postele pocitov radosti a šťastia ako maku.
Ostalo z ni ni prachu.
Ako sa zachová,
keď obraz posledná večera
padá nám na hlavu,
a posiela len nejasnú správu
o stave emocionálnej ekonomiky.
Meditácia zrazu tu nemá lieku,
napriek výčitkám a prieku
zostáva otvorený koniec románu,
ktorý tak nemám rada,
zrada spisovateľa,
popol a kritika.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 2.febuára 2017 15:53
Nepokúšaj sa o básne, keď depkuješ.
Napíš svoj komentár