Do „vyšetrovačky“ vstúpil vysoký policajt. Mal rázny krok. Sadol si za stôl oproti mladíkovi a uprene sa na neho zahľadel. Cez žalúzie sa predierala tma.
„ Zdravím! “ usmial sa mladík pri pozdrave.
„ Dobrý večer! “ ticho sa odzdravil policajt. Bol unavený. Mal toho už dnes veľa.
Chlapec stále niečo „žmoglil“ vo svojich rukách. Pohadzoval z jednej ruky do druhej. Otáčal, obracal. Bol to zapaľovač. Bol nervózny. Ako rád by si jednu zapálil.
„ Vaše meno je? “ začal policajt zapisovať základné údaje o páchateľovi do počítača.
„ Jakub .“
„ Priezvisko nemáte? “ trochu sa vyšetrovateľ nahneval.
„ Mám..., “ odpovedal, hľadiac na fotografie policajtovej rodiny. Fotky boli nalepené na skrini. Pár ich mal aj na stole pod plexisklom. Na stene viseli vyznamenania, nechýbali diplomy a plakety.
„ Chlapík je asi vzorný fízel, “ pomyslel si Jakub, „ a možno aj otecko. “
„ Pán Jakub, “ rozčúlene policajt na obvineného skríkol, „ a to priezvisko mi aj prezradíte? “
„ Keď chcete... Slaný, “ pretrel si oči a vystrel sa ako po dobrom spánku.
Kým od neho takto vyšetrovaťeľ pozisťoval všetky osobné údaje, trvalo to hodinu. Jakubovi sa veľmi s nejakým „zeleným“ rozprávať nechcelo. Za celú tú hodinu si stihol prezrieť miestnosť desaťkrát do detailov. Všimol si aj gumenú podlahu s dierami pri stene. Neboli veľké, asi ako kamienok.
„ Takže, pán Jakub Slaný, “ začal sa policajt blížiť k hlavnej príčine návštevy mladistvého na policajnej stanici, „ dnes vešer o dvadsiatej hodine vás príslušník SBS prichytil, ako prechádzate cez pokladňu s ukradnutým tovarom v hodnote dvetisícosemstosedemdesiatštyri korún slovenských. Boli to najmä fľaše kvalitného a drahého alkoholu. “
„ Áno, ja viem, čo som urobil... “ usmial sa na vyšetrovateľa. Z jeho úsmevu bolo cítiť zvláštnu energiu. Vyžarovala z neho tajomnosť. Vyšetrovateľ vôbec nevedel, čo si má o Jakubovi myslieť. Je to vyvrheľ? Či len obeť dnešnej skazenej spoločnosti?
Jakub neprejavoval nijakú ľútosť nad činom, ktorý spáchal. Možno niekde v kúte srdca... V kúte dobre ukrytom pred ostatným svetom. Stále sa díval do okna. A na diplomy. Raz do okna. Raz na diplomy. Policajt mal na ľavej strane hrudníka zlatú menovku. Tiež sa volal Jakub.
„ No tak mi to tu podpíšte, “ poprosil policajt mladíka a podával mu papier. Práve ho tlačiareň vytlačila. Zrazu sa však strhol: „A prečo ste to vlastne urobili?“ Jakub sa zamyslel. Pozrel sa na svoje sedemnásťročné ruky s mozoľami a potom na vyšetrovateľa: „ Bola to chyba v programe.“
„Tomu nerozumiem,“ začudoval sa vyšetrovateľ. Bol z mládenca sám nervózny. Videl, že to nie je „sprostý pubertiak“. Cítil to. Utrel si z čela kvapky potu a prešiel sa ku oknu. Jednou rukou vo vrecku ohmatával krabičku cigariet. Druhou roztiahol žalúzie, aby sa mohol pozrieť, čo sa deje v okolí.
„Viete,“ začal Jakub, „ celý môj život je jedna veľká chyba v programe. Nenávidím ho. Rodičia sa rozvádzajú. Teda...stále o tom hovoria. Ale kto ich má počúvať?“
Na chvíľu stíchol, aby si sadol pohodlnejšie. Vystupoval suverénne a isto. Nie však príliš sebavedomo ako tí mladí „machri“.
Rukou si prešiel po hustých krátkych vlasoch a pokračoval: „ Psychológ by vám omne povedal, že som mladý chalan, ktorý sa týmto skutkom istým spôsobom vzbúril voči situácii doma v rodine. Že som podal taký ... taký osobný protest.“
Opäť sa usmial. Jeho žiarivý úsmev a bile prsty vôbec neprezradzali, že je fajčiar. Vyšetrovateľ so záujmom počúval , a opäť si sadol na kancelársku stoličku.
„Iný by vám možno povedal, že som totálny cvok a neprispôsobivý občan, ktorého treba niekam na dvadsať rokov zavrieť.“
„Ale vy si kazíte život,“ oponoval mu policajt. Formálne vyšetrovanie sa zmenilo na neformálny rozhovor.
„ Asi to mám v povahe... Viem, že to už lepšie nebude... Mne sa to tu na svete všetko hnusí. Je to všetko jedna veľká chyba...“ z jeho úsmevu bolo možné vyčítať klamlivú, hranú ľahkovážnosť.
„A čo bude teda ďalej so mnou? Čo mi hrozí?“ snažil sa toto „sedenie“ ukončiť. Už sa mu tam nechcelo sedieť.
„Pravdepodobne podmienka. Bude však súd. Tam o vás rozhodnú. Budú si o vás všetko zisťovať. Zo všetkých strán,“ opísal mu nasledujúci postup, „ a radím vám, nájdite si právnika.“
„Okej, to je asi všetko,“ chytil pero a podpísal svoju výpoveď.
„Dovidenia,“ pozdravil sa a kráčal k dverám.
„Zabudli ste si občiansky!“ zvolal na Jakuba policajt, „ nerád by som si ho nechal.“
Jakub vyšiel von z budovy, kráčal dole schodami a konečne si zapálil. Kráčal rovno po chodníku. Ruky mal voľne vedľa tela. Kráčal, akoby presne vedel kam. Vedel však naozaj?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vipmima17
11. 8.augusta 2010 12:12
( školské časy - keď som ešte vedela písať..
Napíš svoj komentár