Včera, skoro ako každý večer, opäť zavolal. " Čav, čav! Čo robíš? Nudíš sa? Ako bolo v práci? Poď na cigu.... Prídem ku zastávke...."
Hodila som na seba bundu, vonku bolo dosť chladno a šla.... Už tam čakal... Myslel, že pokecáme... A aj sme kecali... Štyri hodiny...nekonečné hodiny... miléé.. a zároveň tak rýchlo prešli..
Dokázala by som tam s ním sedieť a rozoberať svet aj 24 hodín...aj týždeň.. a možno aj dokonca života...
Nie som zvyknutá na to, aby chlan za mnou prišiel len tak nezištne. Len tak pokecať... Bez narážok: Nezasexujeme si?? Nemáš chuť..? Jasné, nie všetcí sú takí.. Vlastne toto si dovolil len jeden!
Ale tiež ma nikto nedokáže počúvať viac...Nikto sa so mnou nedokáže dlhšie rozprávať... Nikto nevie o mne viac a o nikom neviem viac ja.. Toho dobrého, ale aj toho zlého. A toho zlého o ňom viem teda véééľa...
Naše kolená sa letmo dotýkali... Naše pohľady sa stretávali.. Názory vymieňali... A ja som mala zase chuť chytiť ho za ruku, jemne mu prejsť pomedzi vlasy prstami a nežne ho pobozkať... Od tej chvíle, ako to raz urobil on, mávam tieto chute dosť často.. A nikdy nič neurobím... Bojím sa, že sa všetko pokazí.. A nechcem aby toto všetko prestalo..
Aj keď.. Raz už bozk padol.. a nepokazilo sa nič..Ja sa však bojím... Nechcem stratiť kamaráta...
Takéto haluziny som rozoberala, keď som mala asi štrnásť.. A je naozaj zaujímavé, že sa mi v hlave rodia zase....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár