Pane bože, veď ja ani neviem, čo bude zajtra! A čo od najbližšieho obdobia chcem a čakám? V prvom rade, čakám, že nič nebude tak, ako by som chcela. Tu treba položiť otázku, čo to teda chcem? Niekde som počula, že ak chceme v živote dosiahnuť čosi veľké, musíme začať od detailov okolo seba, od drobností, ktoré postupne vytvoria ten veľký celok. Je to ako jeden veľký zamotaný kruh, alebo skôr ako klbko, v ktorom je kopa uzlíkov. A keď ja tie uzlíky rozpletiem, možno si aj uštrikujem sveter.
Uf, dúfam, že písanie mi pomôže nejakým spôsobom odľahčiť sa, minimálne prebrať si všetko v hlave. Píšem už dlho, viem, že to nie je veľká sláva, ale pevne verím v zázrak, snáď to niekoho, niekedy osloví. Mávala som blog. Stal sa príliš neosobným. Alebo osobným? Čítali ho všetci, už som naozaj nemohla napísať, čo naozaj cítim, mienim, alebo si myslím, bez toho, aby to nepretriasali všetci moji kamaráti. Vo chvíľach, ako je táto, som si vždy vravela, že si musím založiť nový blog, niekde inde, kde ma nikto nepozná, nikto na mňa nekliká s tým, aby sa dozvedel pikošku zo života niekoho, koho pozná, aby to neskôr mohol pretriasať s inými známymi. Fajn, dobre, nevadí mi, že som čítaná! Ja však potrebujem miesto, kde sa môžem zveriť z pocitov, ktoré jednoducho nechcem, nemôžem a možno ani nemám komu opísať. Pretože TO je problém tejto chvíle, zasa sa vo mne deje niečo, čo ani za nič nemôžem povedať ani Soni, ani Baši, ani nikomu z mojich ostatných kamarátov, pretože by to značne rozvrátilo kruhy.
Ach jaj, asi som zasa zamilovaná. Áno, zasa, veď mám vek na to, aby sa mi to stávalo trošku častejšie, či nie? Len keby to nebolo také naprd. Ako často sa stáva, že máte kamaráta, ktorého máte naozaj radi a zrazu zistíte, že ho máte vlastne ešte viac radi, než by sa patrilo? Často? Hej, no mne sa to nestalo takto. Predstavím vám Emila.
Popravde, nepadla som z neho na prdel, hneď ako sme sa zoznámili. Vlastne neviem, prečo ženské padajú na prdel, hneď pri jeho prvom pohľade. Má také obyčajné hnedé oči a pery tenké. Konštrukcia je síce dobrá, ale to nie je všetko, nie? Keby som ho nespoznala, asi by som ho prešla mávnutím ruky, ako ďalšieho, celkom schopne vyzerajúceho jedinca, ktorý prešiel okolo. Hej, je to fešák, ale nie taký, aby sa mi zastavil tep. Ale s babami to vie, už som sa stihla presvedčiť. O tom neskôr.
Pamätám si naše prvé stretnutie celkom dobre. S Bašou sme sedeli u jej známej Zuzky na gauči, mala domá prázdno, tak aby sa nenudila, prizvala si niekoľko ľudí. Oproti sedeli nejakí dvaja mládenci, jeden sa predstavil ako Lukáš, toho Bašenka poznala. No a druhý... to bol Emil. Bol zábavný, respektíve, je zábavný, taká vhodná ozdoba večierkov. Ja a moja počiatočná hanblivosť! Tíško som sedela, smiala sa na vtipoch všetkých naokolo, ozaj sa necítim v novej spoločnosti ako ryba vo vode. Úprimne, neupútal ma, ani ten Lukáš, ani Emil, aj keď obaja vyzerali byť v pohode. No a takto zhruba to bolo... ako sa vraví, keby mi vtedy niekto povedal, čo bude o pár mesiacov, asi by som ho potľapkala po ramene a povedala, že mu tie vtipy dnes idú. Veď sa isto dočítate, čo bolo ďalej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mixelle
11. 12.decembra 2007 07:16
hm... aj ja mám niekedy pocit že zmením blogovú adresu.. lebo ma začali čítať spolužiaci
Napíš svoj komentár