"Dghsdvsdyxsdomscc?"
"Prosím?"
"Fbhfg. My stratiť, pomôcť?"
No do pekla. Toto sa mi za sedemnásť rokov života ešte nestalo, že by sa niekto stratil v diere ako je Ružomberok. Chvíľu som bol mimo, no potom som sa s postaršou a nízkou cigánkou dal do reči.
"Potrebujete pomoc?" spýtal som sa mierne šokovaný. Majte ma za Debila s veľkým D, no skutočne vyzerala ako cigánka.
Vlastne ňou aj bola, to je fakt. Ja som však neprišiel na to, ako klamala.
"Speak english?"
Úžasne! pomyslel som si. Začal som na ňu speakovať in english, no ako som hneď zistil, ani tú neovládala poriadne.
"Where are you going? Where are you from?"
"Turkey. We go to Bratislava. No petrol, no petrol!"
"How long have you been waiting here for? There is plenty of other people who can help you," povedal som, ale ona mi nerozumela. Až keď som sa vzdal svojho accentu a hovoril jej všetko pomaly a polopatisticky, vysvetlila mi, že im došiel benzín a už pár hodín tu čakajú.
Nato mi ukázala zlatý prsteň. Zlatý.
"I give you this. It is fourteen carat. Fourteen! Here, numbers." Priložila mi ho ku očiam, aby som videl na vnútornú stranu. Bolo tam číslo 585 a pod tým akési nanominiatúrne znaky, ktoré museli vyrývať nejakou laserovou technológiou. Potom som zistil, že to vraj vyryli klincom, no také malé čísielka by sa aj tým najmenším klincom... či skôr klinčiatkom vyrývali ťažko.
"Five eight five? It"s eighteen, not fourteen. Is it real? How can I be sure?"
Ty p*** stará!
"It is hundred euro! I give you this for money."
Tak som otvoril peňaženku, že koľko toho mám. z desiatich euro mi po dnešku ostalo 4,70 a ten prsteň sa fakt tváril ako zlatý. Chvíľu som nerozhodne premýšľal a medzitým prišla ďalšia cigánka.
To vás tu hádžu z vreca či čo?
"DSfdbsdf Alah!" zakliala cigánka, keď som jej napriek všetkým presviedčaniam nechcel uveriť. Super, krava. Toho Alaha si spomenula, len aby som ti uveril, že si z Turecka, čo?
"I CANNOT BE SURE!" vyštekol som na ňu.
"It is fourteen carat! Hundred euro. Give me your money, I give you gold ring," stála si klamárka na svojom.
Tak dobre, boha.
Tu, four euro. A choďte si kúpiť petrol.
Možno hovorí pravdu, pomyslel som si. Vyzerá to celé dosť pravdivo. Ak sa desať sekúnd po tom, ako im svoje peniaze za tú sračku dám, neukážu v nablýskanom aute s plnou nádržou, bude to pravda.
Nepamätám si, čo mi na rozlúčku povedali, no mne to už aj tak bolo jedno. S kusom vylešteného šrotu som sa otočil a pobral k dvom dámam a jednému mužovi, ktorí sa na mňa z lavičiek pred stanicou po celý čas dívali.
Vraj ma oklamali, povedal ten muž. Zlatý (žltý) prsteň som mu podal a hneď ma vysmial. Dve ženy na druhej lavičke to isté.
"Mosadz."
Nie zlato? Takže štyri eurá v ťahu?
Tak som sa zasmial.
O chvíľu dsdfrčinou hovoriace Turkyne nasadli do čierneho Golfu.
************************************!
Aspoň mám spomienku, aký som debil. Kus kovu za jedno euro, ktorý mi je tak veľký, že ho môžem nosiť iba na retiazke.
("Čau Maťo, čo to máš na prsteň okolo krku?"
"Čau. To mi predala stará hnusná podvodnícka cigánka za štyri eurá. A ty sa ako máš?")
Mužovi, s ktorým som sa dal do reči, som povedal, že aspoň to neminiem na niečo zlé.
Že: "Keby som doriti nebol omeškal ten vlak o 19:12 do Liskovej, nič by sa nebolo stalo. Teraz by som bol na štyridsať minútovej ceste od Liskovej peši cez pole a hlavnú cestu až do svojich Sliačov."
Preto som musel hodinu čakať. Od 19:10, keď som neprávom vystúpil z autobusu z Bystrice až do 20:10, keď mi odchádzal autobus domov.
Keby som bol aspoň ten vlak stihol! No ja som prišiel na stanicu a on práve vtedy odchádzal. Pozrel som na tabuľu a bác - to bol môj vlak.
"Pane, ten vlak, čo teraz odišiel, to bol osobák?" spýtal som sa nejakého muža, ktorý sa na našej vlakovej stanici očividne usídlil. Spýtal som sa ho, pretože mi stále nedoplo, že to bol ten môj osobák. Nechcel som, aby mi to doplo.
Plask.
Plasol som si dlaňou o čelo.
To si teda dopadol, Maťo. Teraz ešte hodinu čakať, len nič zase nepokaz.
Dobre naivne som si to vtedy povedal...
"Fydgxcsdbdfhbdhb?"
"Prosím?"
To sa opäť dostávame na začiatok...
Vlastne prakticky to bol už koniec. Koniec jedného skvelého dňa, keď som sa prvýkrát od konca školy cítil ako obyčajne.
V realite.
So svojimi spolužiakmi z Banskej Bystrice. A Aničkou, ktorá tam zhodou náhod tiež bola...
Dnešok sa chýli ku koncu a môj blog s ním. Som neskutočne rád, ako ľahko a navyše s radosťou sa mi to celé písalo.
Budem všetkým na smiech, už teraz to vidím.
Paťka sa mi päť minút smiala do mobilu, keď som jej o tom povedal.
Koľko sa budete vy?
...
Ale berme to pozitívne, človek sa učí z vlastných chýb. Však?
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
semhamforas
3. 8.augusta 2010 22:22
kokso a to si naozaj veril cigánke? ale šikovná bola to treba uznať
4
no Maťo, som o 3 roky mladšia poslala by som ju doriti to nad čím si preboha rozmýšlal????
5
nechcem to tak napísať ako som ráz čítal ale spravím to:
Hlupák sa učí na svojich chybách, múdry sa učí na chybách hlúpych.
nechcem ťa uraziť ale ďakujeme všetci za návod, komu netreba veriť
Hlupák sa učí na svojich chybách, múdry sa učí na chybách hlúpych.
nechcem ťa uraziť ale ďakujeme všetci za návod, komu netreba veriť
Napíš svoj komentár