V jeden náramne zimný večer, som opäť sedela sama v kuchyni a čakala na tvoj návrat z nočnej zmeny. To čakanie bolo nekonečné. Schúlená do klbka na stoličke, lebo mi bola zima, som pozorovala vločky ako s ľahkosťou padajú na zem, parapety i okno, na ktorom sa rozplynú. Odrazu som si priala byť medzi nimi, lietať ľahko ako pierko a o nič iné sa nestarať. Len o to, aby som čo najnejskôr dopadla na zem k sestričkám.
Bola už polnoc a ty stále nikde, od zimy mi už prsty na nohách odmŕzali, no ja som i tak ostala na mieste len v tenkej bielej nočnej košeli po kolená, vieš, tá moja najobľúbenejšia.
Rozhodla som sa teda môj hodinový plán uskutočniť. Otvorila som dvere, nezobrala si kľúče, dúfala som, že budeš doma, keď sa vrátim a otvoríš mi. Kráčala som bosá po zľadovatenom chodníku, bojovala s vetrom, ktorý mal byť o chvíľku mojím vykúpením.
Ó, aké krásne to bolo. Prekladala som nohu cez nohu a dúfala, že mi neodmrznú skôr, ako sa dostanem na moju vysnívanú lúku za domami o 2 bloky ďalej. Všetko bolo také tiché, pokojné, na ulici nebol nik, len čo lampy osvetľovali nikým nepoškodenú snehovú prikrývku na chodníku i na ceste.
Už som sa blížila k cieľu, keď som zaváhala. Vedela som, že to nie je rozumné, ale chcela som tam ísť. Chcela som byť sama čo najdlhšie a porozmýšľať, ako ti to všetko vysvetliť.
Bola som na mieste. Okolo mňa len stromy, vločky, sneh, všetko biele, len čo občas kúsok zelene vykukol. Snežilo husto, a tak som musela zavrieť oči. Ocitla som sa v eufórii. Začula som vytie vlkov. Veď, jasné. Bol spln. Vedela som to, predsa vieš, ako som mala rada Mesiac. Čuduj sa svete, tie vlky prišli za mnou a chceli sa so mnou hrať, oblizovať ma, skákať po mne. Pootvorila som oči. Všetko biele. Dokonca aj ja som bola biela, no nevedela som, či to je moja nočná košeľa alebo moja holá pokožka. Nestihla som to zistiť. Vlci ma už aj so snehovými vločkami objímali celú a nechceli ma pustiť. Nemohla som sa pohnúť. Prsty som už necítila. Len intuícia mi našepkávala, že bunka za bunkou sa mi mení na snehovú vločku. Nevládala som pohnúť ani len hlavou. Veľmi ma bolela, no aj tak som stále myslela na teba. Myslela som na to, ako som sa cítila, keď si ma po prvý raz pozval na kávu, ako si mi dával pusu na čelo a odchádzal na nočnú, ako som porodila našu nádhernú Vivien, ako si a požiadal o ruku, ako sme tancovali na svadbe a povedali si svoje áno. V sekunde bolo všetko také skutočné, až to bolo hmatateľné. Dotýkala som sa tvojej tváre a vravela ti, že ťa milujem, pritom som sama dobre vedela, že to tak nie je.
Záleží na tom ? Je to už minulosť.Teraz žijem svoj sen, teraz mi je už teplo a pohodlne. Cítim sa ako znovuzrodená. No aj tak, moja posledná myšlienka patrí tebe, ako sa vraciaš domov z práce a namiesto mňa nachádzaš iba papier na kuchynskom stole, ako vysvetľuješ Vivien, že som skrátka musela odísť.
Je mi to ľúto, ale neboj sa. Ty to zvládneš, budem odtiaľto na vás dávať pozor.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár