Vedie k mojej spáse,ktorá je večnou.
Idem púšťou vyprahlou,
Umierajúc túžbou náhlou.
Smädná som,nepijem vodu,
Nevidím studnu,nie je tu.
Očkom kukám no nevidím ju.
Vidím len ĺudi,ktorí pijú.
Pery zosušené nemajú,
Fľašu v ruke zvierajú.
Kedykoľvek môžu smäd zahasiť,
Normálne môžu zase žiť.
Smädná som veľmi,
No nechcem piť s levmi.
Nakoniec studňu zbadám,
Nevidím cez smäd že je prázdna.
Nakloním sa teda,ale padám.
Padám na dno toho prázdna.
Omráčená veľkou ranou,
Sýtim sa rosou rannou.
Ako jediná mi silu dodá,
Ruku v najhoršom podá.
Ešte celkom smelo kráčam,
Aj keď z rany krvácam.
Uzdraviť by som sa chcela,
Krvi mi tečie akosi veľa.
No zrak môj ďalšia studňa upúta,
Kto by čakal že nasadí mi putá?
Nemôžem teda ranu ošetriť,
Tak nechávam ju zase zakrvaviť.
Na kolená padla som opät,
Nedá sa však íst naspäť.
Pokračovať v ceste musím,
Od bolesti sa už dusím.
Už nič teda nehľadám,
Stále len dole padám.
Nedúfam už viac,
Nezúfam už viac.
No zakopnutie ma zrazu vytrhne,
A aj keď nechcem opäť studňa prázdna.
Zase ma aj tak zavrhne,
Studňa veľká, ale krásna.
Nútena som aj tak povstať,
Na zemi so živými zostať.
Ako bez duše ide moje telo,
Zhaslo aj to čo vo mne tlelo...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár