Mám rád tie dni, čo plynulo prešli z rána. Prešli nie do toho dňa, do ktorého sa budievaš po prehýrenej noci. Deň prebúdza svet a ty strácaš svoj slobodný priestor. Snažíš sa pred ním utiecť. Utiecť pred povinnosťami a ľuďmi. Ľuďmi, ktorí už podľahli a zabudli na ráno. Nasadli do rozbehnutého vlaku a už je nemožné z neho vystúpiť. Aj keby chceli nemôžu, ale oni vlastne možno ani nechcú. Nevedia čo chcú, ani si nepamätajú, čo ráno chceli. Ty sa brániš, sklopíš zrak pred dravým svetlom v snahe sa schovať. Prechádzaš rozpálenými ulicami a čakáš na večer. Vytúžený odpočinok.
Mám rád tie večery, čo prichádzajú po ťažkých dňoch. Keď večerný dážď zmyje prach z pliec. Hľadíš do tvárí ľudí a rozmýšľaš, čo majú za sebou. Slnko vypálilo hlboké hrázdy do tvárí. Možno aj do duše, ale tú nevidno, tú si každý až príliš stráži. Večer si už iba ťažko spomínaš na ráno. Bolo tak dávno a teraz ti príde neskutočne vzdialené. Za chrbtom nechávaš ďalšie bloky žijúce si svojim životom, no tie do ktorých vchádzaš ti už neprídu nové. Pripomína ti to déjà vu. Všetko už poznáš a nemôže ťa už nič viacej prekvapiť. Volajú to skúsenosť. Kroky prestávajú naberať na sile, niet sa už kam ponáhľať.
Mám rád tie noci, ktoré vždy nakoniec prebili večery a prebrali moc. Rozliali sa do sveta a zatemnili zmysly. Stále kráčaš po temných uliciach, ale čím ďalej menej ľudí kráča s tebou. Rozmýšľaš prečo si kráčal, no nech sa snažíš akokoľvek, tak už si nespomínaš na cieľ. Na ten cieľ, čo sa niekedy týčil v tvojich predstavách. Už vôbec nie je dôležitý. Dôležitá bola chôdza, no už máš pocit, že niet kam. Rozmýšľaš, či zastať. Je to neprirodzené. Tvoje nohy si už zvykli na chôdzu a nechceš im brániť. Tak ďalej kráčaš nocou a čakáš na ráno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár