Som v bludnom kruhu

Som zasa tu. Tam kde som bol v septembri, keď som v jednom staršom blogu opisoval svoje pocity. Prázdnota, zúfalstvo. V septembri som si vravel, že ide škola a ja prídem na nové myšlienky, nové skúsenosti, nové zážitky a všetko sa vyrieši. Budem šťastný. No aké je to šťastie, keď ho dokážem nájsť iba v okamihoch zaneprázdnenia? Keď nemám čas myslieť na nič iné? Alebo naopak, dokážem myslieť na niečo iné ako na myšlienky vynárajúce z temných kútov mojich mozgových lalokov?


Neskôr som si vravel, že musím mať cieľ. Ísť si za niečím a cesta ma naplní. Šiel som. Som pred koncom? Mám pocit, že som zasa na tom istom začiatku. Som v bludnom kruhu. Teraz to vlastne začína. Ide leto. Prídem o svoje zaneprázdnenie a dva mesiace budem vo svojich myšlienkach. Vraj mám cestovať. Áno, cestoval som dosť: Paríž, Londýn, Rím, Berlín, Ženeva.... Ale aké je to cestovanie, keď ma cestovka privezie na miesto a dáky pánko mi začne vyprávať jeho nabiflené frázy o histórii? Je toto skutočné poznanie? Rozhodol som sa, že chcem spoznať sám seba. Však vlastne ani neviem kto som. Dá sa vôbec zistiť kto som? Neviem. Môžem sa o to pokúsiť. No, ale idem teda cestovať. Vezmem ruksak, spacák a karimatku a dovidenia bratislavské paneláky.


Bez cieľa. Sám so sebou. Bez cieľa? Však idem hľadať. Sám neviem čo. Sám neviem ako, ale verím, že možno niečo nájdem. Sám? A čo moje myšlienky? Sú nezvaným hosťom. Čo pochopil Chris McCandless predtým než zomrel v strede Aljašskej samoty? Je šťastie skutočné, len ak ho zdieľame? Nikoho som nezohnal. Idem, teda sám? Otec s tým moc nesúhlasí. Bude mať silu mi v tom brániť? Budem mať silu vzdorovať? Chcem vôbec vzdorovať? Ak by som sa po tom všetkom všetkého vzdal, tak by som sa nedokázal pozrieť do zrkadla.


Čo by som v tom zrkadle uvidel? Chudáka, čo sa tvári, že niečo vie, niečo chce a niečo dokáže. Iba sa tvári. Aká je moja maska? Mám masku? A je vôbec niečo pod ňou? Prečo každá otázka je bez odpovede? Je otázka odpoveďou? Oplatí sa hľadať odpovede?


Som stratený. Som iný a nepochopený, ale to si myslia všetci. Aj ty, čo to čítaš, sa určite považuješ za iného a spoločnosťou nepochopeného. Takže som vlastne rovnaký ako všetci. To je riadny oxymoron. Moja myseľ je jeden veľký oxymoron.


Čo teraz? Netuším.... Asi by som sa mal vyspať. Mám blbú náladu a verím, že to prejde. Nie, neverím. Namýšľam si, že to prejde.


Btw. nechcete ísť niekto v lete sa len tak potúlať po Slovenku? Nechcem ísť sám. Keď budem sám, tak zošaliem. Keď budem s niekým, tak zošalieme aspoň dvaja....

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu