Ranný zhon: káva, rohlíky, maslo, tofu. Dvaja ľudia pobehujú a zrážajú sa vo dverách. Ona to má za hodinku, ale je celá pojašená. On už za pár minút, lenže nemôže sa akosi odtrhnúť...
„Vieš, kedy si najkrajšia?“
Ona len na sekundu odtrhne pohľad od zrkadla. Má čosi na líci, je zase naspäť, ale čo to tára ten somár?
„Keď cupitáš v tých nádherných nohavičkách sem a tam, prsia sa ti hojkajú zabalené v čipkách a ja umieram od túžby pomilovať ťa.“
„Teraz nie,“ odvrkla.
„Však jasne. Je ráno.“
„Až večer, dobre?“
Cmukla do zrkadla, ešte to nie je dobré. Čosi má aj s vlasmi nad uchom.
„Večer zapadá slnko.“
„A čo má robiť?“ spýtala sa, akoby slnko malo nohy. „Zapadá, lebo je večer. Nemohol by si mi zaholiť tu vzadu na krku... ale musí to byť rovno!“
„Zapadá, lebo je unavené.“
„Čo?“ nechápavo pozerá na svojho somára. „Kto je unavený?“
Rýchlo uhla pohľadom, keď vstával, aby nemusela komentovať, ako mu stojí.
„Kde to máš?“ pristúpil k nej zozadu a skúmal kritickú časť jej krku. Oprel sa jej slípami o zadok.
„Tu, ale opatrne, vieš, ako to musí byť!“
Ružovú žiletku jej položil na tých pár jemných vláskov, ktoré si žiadala odstrániť. Bujné kadere mala zviazané do cupíka.
„Ani sa nehni,“ povedal dôrazne.
Nohavičky sa jej prehli až dovnútra, do zadku.
„Nie... ja fakt teraz... ja som už osprchovaná.“
„Ešte niekde?“ spýtal sa akoby nič.
Zaváhala.
„Keď ty si teraz taký...“
„Aký?“ oddialil sa z dotyku.
„Skrátka, ja potrebujem, aby si sa mi pozrel tam... teda zozadu, či tam niečo nemám. Ja som sa holila, ale vždy tam čosi ostane.“
„Kam?“
Rukou ukázala tam vzadu.
„Máš pravdu. Vždy tam čosi ostane.“
„Vážne?“ zľakla sa tej hanby.
„No, však ale nerob si starosti. Vypátrame, oholíme, pomastíme. Ukáž.“
Oprela sa o stôl v kuchyni a on jej skúmal pozadie.
„Takto sa natoč, do svetla. Lebo tie potvorky nevidím. Á, tu je jeden.“
A ušmykol ho žiletkou.
„A tu, a ešte tu.“
Nohavičky jej musel zhrnúť do zadku.
„No vieš čo, mala si tam toľko krásnych chĺpkov, že som ich ani nespočítal.“
Červenala sa, mala toho tárania dosť.
„Ja si tam fakt nevidím... Tak, a utekám ešte žehliť.“
„Máš čas skoro hodinu a ja by som niečo chcel.“
Zahryzla si do pery. Čo sa tomu nevyhne?
„Za odmenu. Že som ti tak krásne upravil okolie.“
Siahla mu na slípy, myslela si, že to. On odmietavo zavrtel. Usmieval sa. Bola v pomykove, celkom ju donútil vnímať ho.
„Čo teda... ja fakt teraz...“
Položil na stôl krajec chleba. Slípy mal napäté na prasknutie, musela sa stále dívať inam.
„Sadni si,“ pokynul jej.
Odsunula krajec a chcela si sadnúť na stôl.
„Nie. Na ten krajec. Priamo dierkami naň.“
To sa jej zdalo ako menšie zlo. Ešte nikdy nemal také želania. Nechápala, ale konala.
„Presne na krajec,“ zavelil jej.
„Zašpinia sa mi.“
„Nevadí. A teraz sa na ňom poriadne zahniezdi.“
Urobila cik a cak do bokov, on ju však vtlačil do chleba a poriadne ňou pohýbal vpred a vzad.
„Dobre, môžeš ísť.“
Prekvapená vstala, že to už má za sebou. Viac si ju nevšímal. Len keď sa ešte vrátila do kuchyne, spýtal sa:
„A kam vlastne ideš, že sa tak fintíš?“
„Ku gynekológovi,“ odpovedala hneď. Už dlho mala tú odpoveď pripravenú, nemohla sa dočkať otázky.
„Áno, ku gynekológovi,“ zopakoval neprítomne on a odhrýzol si zo suchého chleba. „Túto chuť som nemal v ústach už týždeň.“
„Paťo, nehnevaj sa, ja teraz fakt nemôžem...“
„Potom,“ prerušil ju, „potom mi povedz, či bol gynekológ spokojný s mojím holením.“
Prikývla. Už ani nevedela na čo. Už bola načisto fuč myšlienkami.
On iba smutne pozrel na zavreté dvere, keď odišla.
„Láska. Hľa, aká je krásna...“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár