O pár hodín sa po celom kráľovstve rozšírilo, že ukradol gazdovi sliepku. Rosemary to prišlo veľmi smiešne, veď celú noc bol s ňou. Akí boli tí ľudia naivní.
Smiať sa ale obaja prestali, keď na druhý deň zbadal jeden z mnohých plagátov s jeho nepodarenou podobizňou a vymenovanými všetkými možnými nepravdivými zločinmi.
Od tej doby sa Marthin schováva a keď za ním Rosemary príde, schováva sa spolu s ním.
Aby sa prebrali, skočili do vlažnej vody v jazierku, ktorá na ich rozhorúčených telách pôsobila až nepríjemne ľadovo. Smiali sa, vykrikovali a bozkávali sa, pričom sa nemuseli báť, že by ich tu niekto našiel. Na toto miesto nevkročila ľudská noha už celé desaťročia.
Keď slnko začalo zapadať rozlúčili sa. Rosemary sa príjemné osviežená vrátila do svojich komnát. Kým sa o ňu slúžky starali, kúpali ju, natierali olejčekom a česali jej dlhé hebké vlasy, ona sa jemne usmievala a myslela na svojho rytiera na bielom koni.
Na druhý deň sa znova vybrala k jazierku. Keď tam však dorazila, čakalo ju nemilé prekvapenie.
„Neboj sa, ona to nezistí, nech už to je ktokoľvek,“ ubezpečovala piskľavým, falošným hláskom jej milého (teraz už skôr nemilého) tá zmija, jej sestra.
„Mala by si hneď teraz odísť,“ Marthin sa obzeral okolo seba. Rosemary vidieť nemohol, bola dobre schovaná za kríkmi.
Wanda sa k nemu naklonila a niečo mu zašepkala do ucha. Potom sa pobozkali. Naozaj pobozkali. A on sa nebránil. Rosemarin žalúdok urobil salto, mala čo robiť, aby sa nepovracala. Do očí sa jej tlačili slzy. Vyskočila spoza kríku a zvreskla: „Ty sviniar!“
Zbadala prekvapený výraz jej sestry, určite nečakala, že tam uvidí práve ju.
To bolo ale Rosemary jedno. V tejto chvíli ju nenávidela viac ako kedykoľvek predtým a nenávidela aj jeho, ešte viac ako svoju sestru. Rozbehla sa späť k hradbám a Marthin za ňou. Vyšli z lesa na veľkú trávnatú plochu, ktorou boli obkolesené hradby až po zákopy vyhĺbené okolo múrov. Teraz bol z Marthina fantastický ľudský terč, ale ona na to nedbala. Bolo jej to jedno, už ho nechcela ani vidieť.
„Rosemary!“ Vykrikoval za ňou. Konečne ju dobehol. Schmatol ju za ruku a obrátil ju k sebe. Snažila sa mu vytrhnúť, ale bol oveľa silnejší ako ona.
„Nechaj ma vysvetliť ti to, dobre?“ Povedal mierne.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať! Veľmi dobre viem, čo som videla. Ale povedz mi jednu vec,“ mala čo robiť, aby mu nenapľula do tváre. „Prečo práve ju?“
Marthin na ňu vrhol zmätený pohľad. „Ale ja s ňou nič nemám, Rosemary,“ snažil sa ju ubezpečiť. Ona si posmešne odfrkla. Chcela sa obrátiť na odchod. Spravila pár krokov a znova ju schmatol za zápästie.
„Vyhrážala sa mi, že keď ju nepobozkám, udá ma žandárom a spolu so mnou aj moju milenku za to, že mi pomáhala skrývať sa,“ jeho pohľad zmäkol. „Mrzí ma to, kebyže nemusím, nerobím to. Chcel som len ochrániť teba a čo najskôr sa jej zbaviť.“
Rosemarina zlosť začala pomaly poľavovať. Prestala sa brániť a pristúpila k nemu bližšie. Potichu povedala: „Myslíš si, že kebyže ju pobozkáš, skončila by pri tom? Chcela by viac. Koľkokrát som ti hovorila, čo je zač?“ Spýtala sa s pohľadom pevne zabodnutým do jeho očí.
„Ja viem, mrzí ma to,“ ospravedlnil sa znova. „Milujem ťa. Iba teba a žiadnu inú. A už vôbec nie tú škaredé suku. Odpusti mi, prosím,“ bolo to prvýkrát, čo jej takto otvorene povedal, že ju miluje.
„Aj ja ťa milujem,“ postavila sa na špičky a naklonila sa k nemu. Chcela svoje slová spečatiť bozkom. Hoci ju stále bolel jeho čin, bola ochotná odpustiť mu ho a po čase naň možno aj zabudnúť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár