Mohlo byť tak šesť hodín, keď sa z lesa s veľkým chichotom vynorili Cindy s Petrom. Keď zbadali Lu a Marca, zarazene stíchli, zatvárili sa zahanbene, rozpačito ich pozdravili a zaliezli späť do svojho stanu.
Takže Cindy s Petrom v noci naozaj niekam zmizli, to nemalo nič spoločné s víziou, pomyslela si Lu. S Marcom sa na seba uškrnuli a vzápätí sa obaja rozosmiali na plné hrdlo a bolo im jedno, čo ich niekto z nich počuje. Bola to poľahčujúca okolnosť a presne takú oni potrebovali na to, aby sa prestali znova trápiť.
Teraz aspoň obaja vedeli, že vízie ich dostihnú aj tam, kde ich najmenej čakajú.
„Vieš, ja som si niečo uvedomila,“ ozvala sa Lu po chvíli. Marco na ňu vrhol spýtavý pohľad. „Tie vízie prichádzajú čoraz zriedkavejšie,“ odmlčala sa. Pokrútila hlavou. „Ja neviem, ale občas si pripadám ako padnutá na hlavu,“ schúlila sa Marcovi do náručia. Na chvíľu zadriemala, v Marcovom silnom objatí sa cítila bezpečne. Vtom ju vytrhol zo spánku Main výkrik.
Prudko otvorila oči a vyskočila na nohy. Rozbehla sa k Mainmu stanu.
„Čo sa stalo?“ Spýtala sa vydesenej Mai, ktorá bezradne stála pri svojom stane a pozerala na obrovského chlpatého pavúka prilepeného na stenu jej stanu. Pri pohľade na tú obludu zvreskla aj Lu. To už bol pri nich aj Marco. Zasmial sa na nich a pokrútil hlavou.
„Baby bláznivé. Veď je to len malý pavúčik,“ povedal posmešne. Maia ho tresla do pleca a začala mu nadávať, že ten pavúčik je asi taký malý ako jeho hlava a že keď je taký múdry nech ho dá odtiaľ preč. Peter medzitým zašiel do stanu, odkiaľsi vyhrabal zaváraninový pohár a malý tanierik. Pavúka uväznil v pohári a tanierikom zaistil otvor, aby pavúk neutiekol. Potom s ním zašiel hlboko do lesa, kde ho vypustil.
Neskôr si založili oheň a na príhode s tarantulou sa už len smiali, hoci Lu pri spomienke na ňu naskakovali po celom tele nepríjemné zimomriavky. Opiekli si špekáčiky, slaninu, chlieb a neskôr na pahrebe aj zemiaky.
Keď sa najedli a trocha im vytrávilo, išli si zaplávať. Taký boli pohrúžení do plávania, bláznenia sa a špliechania okolo seba vodou, že si ani nevšimli, že sa zatiahlo. Precitli, až keď sa na nich spustil nepríjemný lejak. Obrovské studené kvapky na nich drzo dopadali po celý čas, kým s krikom nevyliezli z vody, nepozbierali svoje veci a nevbehli do svojich stanov. Kým stihli pevne zazipsovať vchody, oblohu preťal silný blesk a hneď po ňom zadunel hrom. Lu sa začala trochu báť, pretože boli samy, v lese, medzi stromami a nad hlavami mali len stany prichytené na železných konštrukciách.
Lu sa pritúlila k Marcovi, ktorý ju ihneď objal a pobozkal do vlasov. Cítila, že sa uškŕňa.
„Nešker sa na mňa, Marco. Kedykoľvek ťa môže zasiahnuť blesk do toho tvojho širokého úsmevu,“ vyhrozila sa mu Lu naoko vážne a Marcov nebezpečný úsmev sa len ešte viac rozšíril.
Takto sedeli iba pár minút, kým sa potichu nezačali venovať iným veciam, ale tie už netreba opisovať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár