Keď sa silný nepretržitý dážď zmenil na slabé mrholenie, navštívil ich Peter so správou, že sa so Cindy a s Maiou dohodli, že bude najlepšie, keď sa zbalia a odídu domov skôr, ako sa počasie ešte zhorší a oni tu uviaznu na týždeň a viac bez jedla a v zime. Lu s Marcom ihneď súhlasili a hoci boli sklamaní zo zákerného počasia, ktoré robilo čo bolo v jeho silách, aby im prekazilo nádherný víkend, boli spokojní, že sa mohli aspoň na pár dní odreagovať.
Pozviechali sa spod diek, v ktorých boli doteraz zamotaní a pustili sa baliť veci a stan.
O pol hodinu mohli vyraziť domov. A trochu sa tešili. Najmä Lu, ktorá mala znova stiahnutý zadok od strachu. Znova sa zablyslo...
V aute, kým sa Peter, Cindy a Maia priateľsky hašterili a doťahovali, sa Lu potichu spýtala Marca:
„Prespíš dnes u mňa?“ Uprela naňho veľké modré oči. Usmial sa na ňu. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi ju miluje. Ani to nemusel hovoriť, Lu si tým bola stále na sto percent istá. Prikývol. „A zajtra?“ Spýtala sa znova a zatvárila sa ešte nevinnejšie. Trochu zvraštil obočie, ale znova prikývol. „A celý týždeň?“ Zaškerila sa od ucha k uchu. Ten úsmev sa nedal nenapodobniť, preto sa usmial aj Marco.
„Jasné, ak chceš,“ odmlčal sa. „Ale nemám so sebou veci. Všetky sú špinavé,“ dodal.
Lu ľahostajne pokrčila plecami. „To nič, zaveziem ťa domov a niečo si zbalíš,“ pobozkala ho na líce, snažiac sa zakryť, aká je šťastná, že s ňou Marco chce zostať celý týždeň.
Keď vystúpili z dodávky, všetci boli kompletne stuhnutí. Ponaťahovali si končatiny a potom vyrazil každý svojim smerom. Tí dvaja nastúpili do Luinho Mini Coopera a zabočili smerom k Marcovmu bytu.
„Poď so mnou,“ pozval ju dnu, keď vystúpili z auta. Bolo to druhýkrát, čo mala vstúpiť do jeho bytu, ale kvôli cestovnej horúčke v sobotu ráno si nestihla všimnúť, ako jeho byt vlastne vyzerá.
Marcov byt bol oveľa menší ako jej, ale aj napriek tomu veľmi útulný. Rovno z dverí sa vchádzalo do malej obývačky, ktorá sa skladala z gauča, stredne veľkej plazmovej televízie stojacej na svetlohnedej komode a nespočetným množstvom modelov autíčiek. Kuchyňa bola ako keby súčasťou obývačky, oddelená svetlohnedým kuchynským pultom. Jeho izba obsahovala posteľ, poličku s knihami, skriňu a písací stôl s koženou otáčacou stoličkou. Byt sa jej veľmi hodil k Marcovi, jednoduchý, ale vkusný.
Znova mu pomohla pobaliť pár vecí a konečne mohli vyraziť k nej.
Vonku bol ruch. Všade autá, ľudia, psy, deti, pouličný predavači. Čím viac hodín bolo, tým väčšia masa sa na chodníku vytvárala.
Lu odstavila Mini Cooper na opačnej strane cesty na parkovisku pozdĺž cesty. Marco niesol svoj batoh s vecami a Lu pri pomyslení na celý týždeň strávený iba s ním ovládlo vzrušenie. Preto si najskôr nevšimla to, čo ju takmer priviedlo do hrobu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár