„PREBOHA, VEĎ JU ZRAZÍ AUTO!“ Zvrieskla z celej sily a pár ľudí sa otočilo jej smerom a hľadelo na ňu, akoby bola vyšinutá. Rozbehla sa cez cestu a Marco za ňou zakričal: „Lu, nikto tam nie je!“ Ale ona si ho nevšímala. To všetko sa udialo behom pár sekúnd. Ale to, čo sa stalo potom, trvalo len jedno jedinú sekundu.
Už bola pri dievčati a kričala na ňu, nech uhne z cesty. Chcela ju schmatnúť za plece, ale skôr, ako si naplno uvedomila, že jej ruka prešla cez telo dievčaťa, sa neznáma obrátila so šialeným výrazom v uplakaných očiach a zašepkala: „Pomoc.“ Lu si len pomyslela: Veď sa ti snažím pomôcť ty suka! Zhrozila sa. Bola to ona. Lu. Druhá Lu. Vtom pochopila. Ale kým sa stihla obrátiť a ujsť z cesty, začula škrípanie bŕzd a zacítila silný bolestivý náraz.
„Prosím, Apolla, daj mi šancu,“ zašepkal nástojčivo a zúfalo Petris, pričom ju schmatol za ruku.
„Nie, daj mi pokoj,“ odvetila Apolla a vytrhla sa mu. Znova sa jej pokúsil chytiť ruku, ale ona si obe schovala za chrbát.
„Milujem ťa,“ naliehal na ňu. „Zostaň so mnou. Utečme spolu. Nebudeš ľutovať. Spravím pre teba všetko!“ Sľuboval stále po šepky.
„Povedala som ti nie, milujem jeho a nie teba. A teraz vypadni, za chvíľu sa vráti. Nechceš, aby nás tu spolu videl sprisahanecky si šepkať,“ jej hlas znel naliehavo. A aj bol naliehavý. Bohovia, keď ich tu spolu nachytá Justus, zabije Petrisa bez mihnutia oka. Veľmi si Apollu chránil a ona mu to nezazlievala. Miloval ju a ona milovala jeho a žiadny Petris na tom nikdy nič nezmení. „Pusti ma!“ Takmer vykríkla Apolla, keď ju bolestivo zdrapol za plece. Naklonil sa k nej a chystal sa ju pobozkať. Apolle sa zdvihol žalúdok. „Nie, neopováž sa ma pobozkať! Nechcem ťa už ani vidieť! Vypadni!“ Stále šepkala, ale nemala ďaleko od toho, aby sa rozkričala.
„Ako myslíš, Apolla!“ Zakričal Petris.
V tej chvíli sa spoza rohu vynoril Justus a vyzeral byť veľmi naštvaný. „Čo od nej znova chceš. Nepočul si ju, čo ti povedala na slávnosti? Nechce teba, ale mňa, miluje mňa a ty sa s tým musíš zmieriť,“ kričal aj Justus.
Apolla si uhládzala dlhé zamatové šaty, ktoré jej priniesol otec zo svojej poslednej výpravy do Mesta Mĺkvych. Bolo to malé mestečko päť dní cesta odtiaľto, ale mĺkve určite nebolo. Patrilo k najvýznamnejším obchodným mestám tejto doby. Snažila sa potlačiť slzy a chvalabohu sa jej to podarilo.
Petris cúvol o dva kroky a zrazil sa. Na perách sa mu objavil tajomný a nebezpečný úsmev, ktorý takmer vzápätí zmizol. Oči sa mu obrátili stĺpkom a začal odriekať hladom zhrubnutým, ktorý akoby nepatril do tohto sveta:
„Vždy, keď sa vám oči stretnú a vy sa do seba zamilujete, kliatba sa obnoví. Po šťastí a láske prichádza bolesť a utrpenie. Ty budeš odsúdený na večne sa opakujúcu smrť a ty budeš trpieť žiaľom, až kým ti z toho nepukne srdce a nezomrieš. Až do dňa, kedy sa kliatba pozastaví a vy si spomeniete. A napokon budete stáť pred najväčšou skúškou.“ Potom sa na nich posmešne uškrnul a už normálnym hlasom povedal: „Veľa šťastia,“ šťastne sa zvrtol na päte a takmer odhopkal preč.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár