Písal som im tieto riadky. Ja si myslím, pri všetkej úcte, že vy tomu nerozumiete, čo ste napísali.
Vysvetlím teda v krátkosti, prečo asi. Filozoficky, teda na základe poznania a užívania viery svetlom prirodzeného rozumu je nezmysel pýtať sa to, čo sa pýtate. Vzťah k Bohu nedefinuje ani strach ani pocit prijatia, lebo jedno s druhým sa vylučuje.
Ak máte strach, máte nejaký komplex, ktorý vás prenasleduje, a neviete sa sústrediť na danú realitu.
Ak máte nejaký komplex, opätovne je to niečo, čo vám zväzuje ruky. Pavol napriek tomu, že písal nadčasové úvahy, sú niektoré myšlienky veľmi ťažko rozumovo akceptovateľné. Uvediem prečo.
V danej poslednej vete píšete túto vetu, ktorú teraz citujem a uvažujem nad ňou:
" Ak vo vzťahu k Bohu žijete v strachu, problém nie je na Božej strane."
Čo si teda o tomto myslím. To nie je také isté. Strach je nie prejav ľudskej prirodzenosti, ale je od diabla. Pred prvým hriechom, človek hriech a strach nepoznal. Strach je niečo, čo vzniká pred nejakým následkom. Teda strach pred trestom vznika lebo si uvedomujem vážnosť niečo, čo som spravil, alebo čo má niekto proti mne.
Strach je na druhej strane prirodzená reakcia psychiky človeka, pretože pripravuje sa telo na istú fázu prijatia stresu, a následkom nejakých skutočností pominú alebo nepominú dôvody strachu.
Váš problém pri písaní nejakých zamyslení je ten, a to chcem zdôrazniť viac ako tematickú obsažnosť toho, čomu sa venujete je v tom, že kresťanská rétorika, žiaľ, ostro útočí na city, a častokrát neprávom vstupuje do svedomia mnohých ľudí, následkom čoho vzniká chaos, zmätok, aj veriaci sú častokrát zmätení, lebo nevedia, čo to, čo konajú, konajú správne, alebo nesprávne, nepoznajú miery a hranice hriechu, ktoré definujú čo teda ešte je, a čo teda už nie je dovolené.
Nad týmto sa zamyslite. Vysvetlím v kontexte, ako to myslím.
Problém nie je v náboženskom spirituálnom, duchovnom poňatí, ale psychologickom, pretože duchovný život napríklad nerieši emocionálnu a mentálnu rozpoloženosť.
Duchovný život rieši skutkovú podstatu veci, ktorá hovorí, či niečo je, alebo nie je hriech, ale nie okolnosti, za akých som ten skutok spáchal.
Na to slúži spoveď, aby som sa toho kňaza spýtal, nielen či som zhrešil, ale aký postoj a stanovisko.
A druhá vec, aj pri vykladaní Písma treba byť opatrní, a poviem prečo.
Sv. Pavol píše, že sme neprijali ducha otroctva ale ducha synovstva. To znamená, že nie diabol, ale Kristus riadi môj život. Samozrejme že je to pravda. Avšak niektoré psychické a iné stavy ako som to opisoval, nesúvisia s mierou pristupovania sa k sviatosti zmierenia, pretože v depresiách, traumách, citových rozpoloženiach, a iných neduhoch žijú aj ľudia, ktorí pravidelne praktizujú sviatostný život, pravidelne sa spovedajú, pristupujú k Eucharistii, modlia sa. Takých má diabol najradšej!
Ja by som sa zamyslel na Vašej strane, či nie je lepšie citovať niektoré state z Evanjelia, čo konkrétne píše Kristus, a čo všetko znamená oslobodenie od hriechu a jeho pripútanosti.
To sv. Pavol nedovysvetľoval, ale je možné, že sa mýlim, a on to myslel úprimne. Práve na základe niektorých jeho výrokov vznikli heretické skupiny v rámci cirkvi, ktoré sa neskôr vyprofilovali na samostatné cirkvi (štátom uznané) ale je to naozaj pochopenie celého kontextu? asi nie. Nehovoriac o tom, že sv. Pavol ku koncu života sa naozaj dostával do bludov. je to historicky podložený fakt, napriek tomu že je jedna z najvýznamnejších postáv ranej cirkvi.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zajko1211
10. 2.febuára 2022 22:01
Napíš svoj komentár