No. Za zvuku hudby z veže, nie kostolnej, ale tej, čo mám v izbe som dostal nápad na jeden článok. Pôvodne som chcel písať na tému odraz slnečného svetla na fotke, čo som fotil v parku, kde je naozaj veľmi úžasne, ale nevedel som to nijako dať do kontextu niečoho, čo by ma zaujalo. A práve preto som upustil od tohoto svojho pôvodného zámeru, čo sa mi nie tak často stáva. Keď si niečo predsavzám, obyčajne to dotiahnem do konca, aj keď sa mi to sčasti, alebo v priebehu konania napríklad nepáči. Podstata toho všetkého, čo ma napadlo, je vytrvalosť. Ani teda nie tak tvrdohlavosť, ako by sa to mohlo trebárs zameniť, definovať teda inak, ale proste vytrvalosť. Nie je hanba na všetko nemať odpoveď.

Pýtam sa teda. Je hanba na všetko nemať odpoveď? no.

Zaiste si pomyslíme, že čo je na tom, kedy človek pri niečom mlčí ako ryba. Čo je na tom, veď predsa všetko vedieť nemusím. Áno. Celkom isto, aj keď napríklad tak pri maturitnej skúške alebo skúške na vysokej škole sa to zrovna vyplatiť, pretože to znamená, že človek je nepripravený, a teda tú skúšku nejakým spôsobom v najlepšom prípade si ju bude musieť zopakovať.

Človeka lákajú možnosti, ktoré sú alebo nie sú dosiahnuteľné. Pokiaľ sa k nemu ťažšie viem dopracovať, pre niekoho to môže byť výzva. Pre niekoho to môže byť demotivujúce, pretože niekto nie je vytrvalý.

Motivačné citáty sú dosť nebezpečné, pretože ponúkajú odpoveď na niečo, čo nie je jednoznačné. Ponúkajú suverénnu odpoveď práve tam, kedy by človek práve trochu mal počkať a pozastaviť sa. 

Je dobré, kedy človek sa začas stratí proste z niekoho dohľadu. Keď nie je niekým vyhľadávaný, a žije si takým pokojným životom. Môžno na to nie je zvyknutý, ale zvyknúť sa dá na všeličo.

Mnoho ľudí si neváži bežné situácie, podceňuje návštevy a stretnutia, ktoré znamenajú pre človeka tak veľa. Nemám teraz na mysli aktuálnu nepriaznivú pandemickú situáciu, a to všetko, čo s ňou súvisí, pretože to je o niečom inom. Aj tu človek si kladie mnoho otázok, a predsa nenachádza odpovede. Teraz je úplne jedno, či je človek veriaci alebo nie. Všetci sme si momentálne postavení na jednu roveň, a je otázkou, kto obstojí. 

Teraz sa ukáže, že ten, kto nemá pevné základy pod nohami, dlhodobo neobstojí. Niekto by to vnímal možno ako strašenie, nejakú hrozbu a podobne, ale práve opak je pravdou. 

Niekedy tá nemožnosť ponúka priestor na to, aby človek proste nemal nijakú možnosť. Aby stále nad niečím nerozmýšľal, čo nemá v moci vykonať. 

Mnohí z nás túžime po dosiahnutí nedosiahnuteľných vecí, ktoré teda môžu byť nedosiahnuteľné len začas. A niekedy tie nedosiahnuteľné veci sú proste definované ak niečo, čo človek chce, ale keď si ich nejakým spôsobom proste privlastní, zistí, že to už vlastne nepotrebuje, čo vnímam ako katastrofický scenár. 

Priznávam bezpochyby, že to je aj môj prípad. Nehovorím že nie. Vnímam nielen nemožnosť, ale aj to, že proste v niektorých veciach naozaj som slobodný, a mám možnosť výberu.

Ten človek, ktorý nevie čo je podstata slobody, prirodzene nevie čo je to možnosť výberu. Možnosť výberu neznamená že si vyberiem medzi dvoma vecami, ale to, kedy jednu obľúbenú vec vedome musím proste opustiť kôli druhej veci, ku ktorej možno len časom, azda veľmi pomaly, a veľmi pomalými a opatrnými krokmi si idem vybudovať k niečomu teda dôveru, aby si človek postupom času vytvoril silné puto, ktoré by ho malo sprevádzať. To všetko sa samozrejme ľahko píše, ale ešte ťažšie realizuje.

Záverom chcem povedať toľko, teraz ma napadla taká anekdota, také prirovnanie, že proste niekedy vidím, že všetko človeku uteká pomedzi prsty, ale to je dobrá pozícia práve pre situáciu, kedy tie prsty proste môžeme spojiť a dlane nasmerovať smerom k nebu v modlitbe, ktorou sa nezriedka dá dosiahnuť aj nemožné. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár