O čo ide. Jozef čakal 13 rokov, Abrahám čakal 25 rokov, Mojžiš čakal 40 rokov, Ježiš čakal 30 rokov. Záver tej pointy znie v tom zmysle, že ak ťa Boh nechá čakať, si v dobrej spoločnosti. No. čo k tomu.
Pridávam teda moje uvažovanie. Váš postoj sa dá ľahko spochybniť, pretože je rozdiel očakávať božiu vôľu ako teda očakával Mojžiš, významná biblická postava, pri putovaní neuveriteľných 40 rokov do zasľúbenej zeme, kde napokon ani nedošiel, ale to bolo logické. Prečo. Pretože ten priemerný vek sa znižoval, a vstupu do Kanánu sa Mojžiš nedožil, nakoľko umrel na vrchu zvanom Nebo, ako sa o týchto udalostiach máme možnosť dočítať na stránkach Písma Svätého.
Aj mnoho izraelitov odpadlo od viery. Mojžiš očakával 40 rokov, ale mal prísľub, pričom my nemáme (prakticky nielen teoreticky) nič. Vy možno čakáte, a nazdávate sa prostredníctvom akýchsi poučiek, vymyslených teoretických prísloví, ktoré nemajú duchovno náboženský charakter, a ani nevyplývajú či už priamo, alebo nepriamo z textov biblie, že Vaše čakanie je nejaké totožné s čakaním, aký zažil izraelský národ, ale dnešná doba s tým nemá nič spoločné.
Ak poukazujete na to, že sv. Monika sa modlila 27 rokov za obrátenie syna Augustína, vám ľudsky odpoviem približne v tom zmysle, že v tej dobe, kedy inak ako buď duchovne alebo materialisticky sa nedalo žiť, ale tá doba má inú mentalitu ako mala dnešná, je pre mňa ako veriaceho kresťana neprístupné, aby som vyzdvihoval človeka (odmysliac si príklad sv. Augustína, neskoršieho biskupa cirkvi) ktorý celý život holdoval alkoholu, zábavkám, nemravnému spoločenskému životu, egocentrickému spôsobu života, hýrením, neviazanosťou, nedodržiavaním desatora, nevenujúc sa duchovnému rastu a kresťanskej miery zodpovednosti, aby človek, ktorý si vo všetkom užíval život sa zrazu obráti a je z neho svätý.
Pozrite sa na príklad Mojžiša, Abraháma, ktorý žili okolo 100 rokov pozemského života, a sto rokov dúfali a verili v Pána napriek tomu, že aj biblická postava Mojžiša na kráľovskom faraónovom dvore v Egypte sa dopustil istých ťažkých prehreškov (zabitie a následné zahrabanie Egypťana, ktorého zabil v boji) a napriek tomu je to boží vyvolený. Skúste uvažovať v biblickom duchu.
Vy vyzdvihujete osoby, ktoré sa na akýsi nadprirodzený popud obrátili. Vy neviete o tej dobe nič.
Nemáte sčítaný Starý Zákon, neštudovali ste biblickú teológiu, teda ťažko máte akúsi predstavu, aká bola mentalita viery. Mojžiš čakal 40 rokov, podobne ako praotec Abrahám, podobne ako mnohí ďalší svätci, to je pochopiteľné, ale v tom čakaní, to nebol akýsi prázdny nevyplnený priestor.
Je rozdiel čakať v nečinnosti, kedy naozaj nemáte možnosť niečo zmysluplne vykonať, alebo reálne aj nechcete nachsvál niečo vykonať, a je rozdiel čakať, a medzi tým čakaním na niečo mimoriadne, niečo zmysluplne vykonať. Vyplniť teda akýsi medzi - priestor v čase. Nielen preto, aby som sa nenudil, ale aj preto, lebo je to normálne, pretože každý deň mi prináša určité výzvy, ktorých význam spočíva v hľadaní božej vôle - ak to mám vysvetliť biblicky, a každý človek, chtiac nechtiac, na hocijakom poste, dôležitom, alebo zanedbateľnom, verím a som presvedčený plní nejakú rolu, ktorej zmysel ešte nemusíme dostatočne chápať.
Záverom mojej dnešnej reflexie chcem ešte poukázať na tom, že v druhom prípade to nie je definícia čakania, v pravom slova zmysle, ale obyčajná strata času, a takýchto situácii aj v živote je mnoho. A je úplne jedno jedno či sa bavíme v biblickej rovine, alebo roviny zmýšľania dnešného človeka žijúceho v tejto spoločnosti napriek všetkým starostiam a ťažkostiam aj duchovného života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár