Dá sa povedať, že človek chce utiecť niekedy pred samým sebou práve z toho dôvodu, že niečo proste vnútorne skrýva, niečo, čo chce síce dosiahnuť, ale sa mu to nedarí. Ale to ešte problém nie je problém je to, že človek je častokrát na všetko sám. A práve v tom stave proste zisťuje, že má toho už naozaj cez hlavu, všetkých tých povinností, a nevie akosi vypnúť. Z toho nemusí nutne priamoúmerne vyplývať, že teraz všetko už je ponad mňa, nedokážem nájsť riešenie. Riešenie častokrát je jednoduché, len ako hovorí jedno príslovie, že predtým, ako si stanovíte proste akúsi diagnózu, sami sa uistite, či nie ste obklopený nesprávnymi ľuďmi. A práve obklopovanie nesprávnymi ľuďmi môže spôsobovať to, že človek proste sa chce vymotať z niečoho tradičného, čo mu môže spôsobovať v niečom problémy.
Že málokto sa o teba zaujíma, že to niekto len tak má proste zavolať. Čau, ako sa máš, nepotrebuješ niečo, v akom si stave. Netreba ti niečo pomôcť. To sú proste krátke reflexné myšlienky, ktoré môžu napadnúť v podstate hocikoho, čo podstatu práve tvorí tá myšlienka, aby človek neutekal pred sebou samým.
V mojom blogu sa pýtam, či sa dá utiecť pred sebou samým, pretože človek keď v niečom proste už nevládze kráčať, je veľmi ťažká komunikácia, a tej komunikácii jednak ťažko rozumieť, hoci neverbálne sa dá vytušiť kadečo. To vytvára v človeku istú bariéru, ponad ktorú proste ešte neprešiel, a toto vytvára v človeku ťažkosti, duchovnú nepohodu.
Častokrát stačí aj to, že sa vytvorí akási užšia spoločnosť, ktorá pomôže zahnať takéto nepríjemné myšlienky, s ktorými sem tam bojujeme všetci. Najmä sa mi to stalo vtedy, kedy sa mi niečo nevydarí, od čoho napríklad odstúpim niekedy z nepochopiteľných dôvodov. Možno ja mám na to svoje dôvody, ktoré nedokážem niekedy definovať, a toto možno spája viacerých z nás. Práve preto človek nechce ujsť pred sebou samým, ale chce nájsť spôsob, ako sa vnútorne s viacerými vecami vyrovnať, ale ešte k tomu nedošiel možno ten správny čas. A možno si to všetko len nahovárame, ale realita je kdesi úplne inde.
Aj tu sa potvrdzuje to pravidlo, že človek ktorý nie je duchovne a vnútorne vysporiadaný, môžeš mať neviem čo. Môžeš vlastniť neviem čo všetko. Môžeš mať plno kamarátov. Otázka ale je to, kto všetko sa dá považovať za kamarátov. Teoreticky, nemusí pravda to znamenať prakticky nič ti to nebude alebo nemusí sa stať osožné, pokiaľ v akejsi, nazvem to kritickej situácii, alebo rozhodujúcej chvíli človek ostane sám. Sám so svojimi myšlienkami a pocitmi, možno depresiami, z ktorých vymaniť sa je veľmi ťažko. Obyčajne takýto človek ostane akýsi zablokovaný, a je mu veľmi ťažké pomôcť.
Človek nemusí v takýchto okamihoch hneď niekde utekať, ale uvedomiť si vážnosť situácie je dosť ťažké pre každého.
V poslednom období som prežil trochu dosť toho, čo ma znepokojilo, toho, čo ma mierne vykoľajilo, z čoho som naozaj smutný. isto tomu prospelo to, že človeku bolo doslova znemožnené prísť napríklad do kostola, čo človek potrebuje nie z racionálneho, ale duchovného dôvodu. Na všetko proste racionalita nestači. Mylne sa domnievame, že človek rozumom už všetko pochopil, všetko obsiahol. Vôbec nie. Častokrát človek keď chce len rozmýšľať rozumom, nepríde paradoxne v podstate na nič. Nič mu nie je jasné, ešte viac sa môže do niečoho napríklad zamotávať, čo značne znižuje jeho vedomosť a jasnosť, nepridáva mu to na ničom proste.
Jediné, čo ma potešilo bolo to, že som včera telefonoval s duchovným otcom a vyjadril radosť, že sa stretneme v nedeľu pri spoločnej sv. omši, lebo som cítil že hyniem.
To je niečo, čo materialista pochopí asi dosť ťažko. To je niečo, čo vytvára pocit pohody a nepohody zároveň. Pocit pohody pri naplnení istých potrieb, a nepohody, kedy tie potreby z nejakého dôvodu proste nie sú dokonalé, a spôsobuje to, že človek nie je pokojný, nie je spokojný, to proste ťažko definovať. Niečo človeku chýba. Mnoho z nás si neprizná deficit niečoho, čo tvorí dá sa povedať podstatu jeho života, a preto o to sa stáva ten život dosť ťažkým. Pokiaľ človek ešte nebol, povedal by som dokonale osamotený, že sa nič nedeje.
Akurát počúvam dáku pieseň z rádia, a tam sa opakoval jeden refrén. Keby si bol môj... keby si bola moja. Áno, to súvisí s nejakou lovestory, ale viete. Človeku, ktorému chýba spoločnosť, práve taký chce utiecť pred sebou samým.
Záverom poviem toľko, že táto doba naozaj poznačila myslenie mnohých, ktorí chcú ujsť pred sebou samým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gombik35
23. 4.apríla 2021 09:21
Ako spieva Tásler "nedá sa újcť"
Napíš svoj komentár