Charakteristickým znakom tohoto všetkého je akási prvotná pochybnosť, ktorá ľudí núti zamyslieť sa nad tým, či to, čo robím, je vôbec správne, či som správne nasmerovaný, a čo všetko sa skrýva za tým pomysleným klamným poznaním, ktoré človek z nejakej príčiny môže nadobudnúť.
Vonku je napríklad krásna príroda. Síce ešte cítiť zimu, je to normálne, veď predsa ešte sme na prelome zimy a jari, a nemôžeme očakávať, že človek bude cítiť zrazu príjemné návaly tepla, aké sme zvyknutí napríklad cez vrcholiace leto. Vtedy človek si povie, potrebujem sa schladiť.
Minule mi napadlo. V zime túžime po teple. Chceme jar leto, slnko, všetku energiu, a v lete naopak, vyhľadávame príležitosti, ako sa schladiť. Raz mi napadlo napríklad to, že človek je akokeby opačný. V teple vyhľadáva príležitosť ochladiť sa, čo je prirodzené, jasne, v zime hľadá príležitosť zohriať sa, teda koná v podstate opačné protikladné rozhodnutia. Nechce teda akosi splynúť s prostredím, prispôsobiť sa mu, a hľadáme niečo inšie.
Čosi podobné môžeme teraz zažiť aj v okamihu položenia otázky, či človek ešte verí v Boha. Ja o sebe a o tom nepochybujem, a dennú istotu mi dáva pravidelná modlitba svätého ruženca, niečo si prečítam aj z Písma Svätého, pozerám aj rozličné duchovné zamyslenia na internete. Snažím sa samozrejme aj športovať, aby človek bol aj vyvážený. Veľmi rád mám prírodu.
Idem ale k veci. V nadpise sa pýtam, či mi viera dáva vôbec istotu. Viem, že okolo seba, ja ako aj všetci ostatní sa pýtame, kde je pravda, kedy toto všetko už konečne skončí, človek sa naozaj bojí vyjsť na ulicu, na dvor, bojí sa ísť do prírody, bojí sa s niekým čo i len stretnúť, bojí sa proste. Zjednoducujúci prvok toho všetkého je predsa strach.
A vynára sa teda otázka aj pri veriacich, možno nie jeden veriaci si položil otázku, či mu teda viera ako taká vôbec dáva istotu. Istota je teda niečo, čo považujem v živote sa akýsi oporný bod, ktorý sa nezakolíše, keď príde hocičo. Ten východiskový bod ale má mnoho podôb. Je to nejaký orientačný bod, ktorý potrebujeme nájsť, ak nepoznáme cestu, a v človeku prevláda úzkosť. Zažil som to raz, kedy som sa stratil v lese, bol som dosť ďaleko, ale veril som pevne, že predsa sa mi len cesta ta podarí nájsť, čo sa mi našťastie podarilo, aj keď nebolo mi všetko jedno.
Pamätám sa, že som nemohol len tak podľahnúť panike, lebo to by bolo asi najhoršie, čo by som mohol spraviť. Nevedel som kam idem, nevedel som či idem dobre. Prišiel som na také rázcestie, čo ešte prehĺbilo moju nedôveru, ale musel som riskovať, čo sa mi vyplatilo, a verím, že nejakým zázrakom som sa nasmeroval na cestu, ktorá vedie na začiatok mesta, von z hory. Možno si poviete, že to bola klasická dezorientácia, ktorá v lese sa môže stať, najmä ak dáka lesná cesta je neudržiavaná, nie je označená, áno stáva sa, ale ... veril som. Veril som a to mi dalo istotu môjho presvedčenia, ktoré neznamenalo, že idem správne, ale veril som, že bezpečne sa navediem na správny chodník.
A tu viacerí robia chybu, kedy všetko chcú aj z hľadiska viery konkrétne, a nemajú chuť bádať a snoriť v akomsi presvedčení, že mám nejaké nasmerovanie, ale musím aj ja spraviť nejaký krok odvážny, ktorý bude charakterizovať to, že viem rozum a vieru použiť, a vôbec sa to nevylučuje.
Práve to mi dáva istotu, že idem správne, hoci vieme, že cesta životom je vôbec tá naj ne ideálnejšia, ako si môžeme predstaviť. Keďže je to ťažké slovo, ale zrozumiteľné, musel som ho rozdeliť na tri časti, nie preto, lebo neviem, ako sa to píše, ale preto, aby som zdôraznil vážnosť toho všetkého.
Záverom poviem toľko, že človek v súčasnoti, aj mimo pandemického obdobia, prežíva mnoho zmätkov, o ktoré sa hanbí podeliť, všetko si vysvetľuje po svojom, nechce to zdieľať, lebo možno málokomu dôveruje naplno, aby sa mu niekto nesmial, a je to celkom pochopiteľné. Na druhej strane toto všetko dáva príležitosť uveriť, že udalostí posledných dní naznačujú, že Pánov deň je už blízko, o čom sa ešte zmienim v nasledujúcich blogoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár