Dávnejšie som sa nevenoval tejto časti blogu, a teda po čase sa ku nemu tematicky vraciam, a teda znovu otváram akúsi špekulatívnu otázku, či dokážeš niečo, čo nedokážu iní. Tak ako som to písal v obdobnom článku, skúsim to spojiť s myšlienkou o frustrácii z nenaplnených túžob. O čo teda ide.

Chtiac nechtiac človeka do niečoho nového zvykne nakopnúť predchádzajúci neúspech, z ktorého cíti sklamanie. Cíti sklamanie, a stokrát si to v podstate predstavuje, ako by sa zachoval v podobnej situácii, keby mal možno o nejakú tú skúsenosť, pravdupovediac, pozitívnu, o niečo navyše. Lenže ako sami dobre poznáme príslovie, teória je teória, a prax je prax. 

A tak ako hovorí to jedno študentské príslovie, že práve v momente, kedy sa pokúšaš skĺbiť do jedného teóriu s praxou v podstate zisťuješ, že nič nefunguje, a nikto nevie prečo. 

Tento príklad je priam ukážkový v tom zmysle, ako človek dokáže možno padnúť na určité východiské miesto, v ktorom raz už bol. Absolvoval teda nejakú cestu, a znova sa v niečom vrátil na pôvodné miesto, možno v duchu hesla, že keď chceš pochopiť niečo, čo sa deje, si niekde v strede, možno to bude obtiažne, ale radšej sa vráť na začiatok, aby si pochopil plnší zmysel a súvislosti.

Mnohokrát sa nám proste stáva, že jednoducho bojíme sa vrátiť na začiatok, možno aj zísť z kratšej cesty z dôvodu posmechu okolia, alebo najbližších, poprípade kamarátov a podobne. Dobre viem napríklad aj ja sám, že sprevádza tento okamih zmiešané pocity, a časom človek postupne stráca do toho chuť, stráca motiváciu, alebo lepšie povedané, stráca tú orientáciu na víťazstvo. Stáva sa ľahostajný voči svojim osobným výsledkom, človeku sa častokrát znižuje životný štandart, a nedokáže mať primerané nasadenie, ako by to bolo žiaduce.

Práve toto je odvrátená strana motivácie, kedy človek je tlačený napríklad do niečoho, čo možno ani nechce, alebo nemá priveľké očakávania a ambície, nevidí niečo ako perspektívu, skôr niečo vníma možno na spôsob jednorazovej akcie, a nič iné. 

Vnímame samozrejme aj plynutie času, a častokrát človek myslí v podstate na to, že napríklad taký deň, aký bol včera, sa predsa zopakovať nemôže. Človek niekedy so strachom naozaj očakáva, čo mu prinesie nový deň a nie je si to jednoduché priznať voči samému sebe. Práve toto môže byť akýsi stimul voči tomu, že keď proste niečo chcem dosiahnuť, nemôžem sa opierať o niekoho, kde necítim stabilitu a istotu.

V snahe možno vyrovnať sa danej konkurencii, ktorú máme pred sebou, a medzi ktorou neustále možno v niečom súperíme častokrát robíme fatálne chyby. Fatálne chyby ktoré nie sú chybami v pravom slova zmysle, ale tie, ktoré sa nedajú vrátiť späť, napríklad tie morálne, ktoré spočívajú v tom, že človek proste nerešpektuje niektoré zákonitosti, ktoré by mal, a miesto akéhosi zdravého sebarešpektu, budovania si cesty, ktorú chtiac nechtiac každý ešte máme pred sebou, robíme v podstate presný opak.

Zamotávame sa čoraz hlbšie možno v našich neúspechoch, a častokrát sa stáva, že akosi prosíme o niečo toho človeka, ktorý morálne je veľmi ďaleko od toho, aby podával nejaké svedectvo.

To, či teda dokážem niečo, čo nedokážu iní, je myslené častokrát ako dvojsečná zbraň. V človeku to vytvára akési podvedomie možno o vlastnej neuspokojenosti s vlastnými výsledkami, to, že človek sa stále kdesi naháňa, nie je so sebou a svojimi výkonmi spokojný. To nie je pravda. Vplyv okolia práve negatívne pôsobí na myslenie daného človeka, ten človek sa proste vplyvom mení... Je tlačený zo všetkých strán proste do nejakých plánov, kedy dobre vie, že presahujú jeho schopnosti a možnosti, a preto sa človek častokrát cíti bezradný, a častokrát na niečo rezignuje, v čom by práve mohol a mal napredovať, ale situácia je presne opačná.

Ovocie motivácie či dokážem niečo, čo nedokážu iní je v podstate veľmi trpké, a môžeme sa v podstate právom pýtať, prečo to tak je. Odpoveď nie je jednak ani tak jednoduchá, ale ani zložitá, a tkvie v podstate v tom, že človek pri svojom plánovaní a dokazovaní toho, čo nedokážu iní, čo beriem ako prejav aj pokrytectva akosi minul cieľ, ktorý si stanovil, alebo lepšie povedané, chcel dokonale ovládnuť práve to, čo bolo v podstate nesplniteľné, a limitované niečím, čo nedosiahol.

Záverom poviem toľko, že v správnosti je dobré orientovať sa na svoje možnosti, pretože takto človek sledovaním okolia častokrát nevníma realitu taká aká je. To som vyjadril môj názor.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár