Písal som teda jednej pisateľke asi takto. To je teda niečo, s čím sa v prvom rade musíte vysporiadať sama so sebou vo svojom vnútri. Nepozerajte sa neustále okolo seba. Práve to je démonické.
Ide o spásu vašej nesmrteľnej duše. A Pán Boh pravdepodobne nebude posudzovať na jednej línii vás, a vašu susedu. Práve v tomto znie tá evanjeliová výzva čo hovorí Ježiš Mt 7,1-2, kde hovorí, že akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. A presne problémom kresťanstva aj čo sa týka cirkevného rozmeru je presne to, čo ste povedali. Že v kostole vidíte démonov, hriešnikov, teda negatíva prevažujú nad pozitívami. Skúste sa na to pozrieť z iného hľadiska.
Raz som dostal jednu otázku, že... "Čo by som nechcel zmeniť?" a vtedy sme sa tak s jedným človekom začali rozprávať. nebol kňaz, bol to môj kamarát. O tejto skutočnosti som už písal, ale v súvislosti s touto tematikou by som to chcel pripomenúť znova.
Pomocou tejto, nazvem to "negácie výroku" teda čo by som nechcel zmeniť, s dôrazom na to slovo "nechcel", teda niečo, čo je opaku chcieť, sa skrýva budovanie toho, čo máte v sebe. A tu je odpoveď na vašu otázku. Ak vás ako osobu (podstatu rozumovej prirodzenosti trochu filozofie ) sužujú isté problémy, ktoré samozrejme nevynechajú nikoho v tomto svete, každý sa s niečom boríme, niečo stále prenasleduje, sužuje, potom prirodzene budete stále niečo proste posudzovať zo svojho pohľadu, lebo vy ste ho tak zažili.
Iný takúto skúsenosť nemá. Ďalší taktiež nie. To značí, že všetci sme iný, (nik nie je rovnaký predsa) ale máme spoločný jeden cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, a tým cieľom je nebo a spoločenstvo s Bohom, kde vám Boh zotrie z očí každú slzu.
Správne hovoríte, že v nebi nie sú hriešnici, ani démoni, ale každý človek v sebe niečo špeciálne ukrýva. A práve problémom nás kresťanov je vyzerať perfektným a dokonalým za "každého počasia" vždy dobre naladený, všetko perfektné. Sedieť v prvej lavici v kostole, dokonale upravený. Prísť možno hodinu pred omšou, nech sa mi to ráta. To je všetko v poriadku.
Neviem presne prečo vám napadlo že v kostole sú démoni, alebo že o kostole sa nedá povedať, že je ako nebo. Viete. Mňa do toho nič, kto má aké hriechy. V tomto ma iný vôbec nezaujíma, sú to obyčajné reči, ktoré nemajú výpovednú hodnotu. Mňa do toho nič, aké hriechy má napríklad dáky kňaz. Mňa to nezaujíma. Mňa zaujíma to, že my sme zhromaždení v kostole ako predobraz starozákonného putovania.... Nasleduje putovanie púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu, ktoré vedie Izraelitov k hore Sinaj. Tu Boh odovzdá Mojžišovi svoje prikázania. Tak skúste nad tým uvažovat. ps. Katolícka cirkev pozastavila v stredu na tri dni svoje aktivity v karibskom štáte Haiti. Protestuje tým proti nedávnemu únosu niekoľkých duchovných a mníšok. Medzi unesenými sú tiež najmenej dvaja francúzski občania. skúste si predstaviť, ako sa cítia títo ľudia.
Záverom môjho článku, alebo mojej reflexie je asi toľko, že pokiaľ človek nenájde pokoj vo svojom vnútri, kedy konečne dosiahne vnútornú duchovnú harmóniu a stabilitu, potom sa môžeme baviť o nejakých hlbších náboženských tematikách, pri ktorej človek sa postupne otvorí a dodá mu to zmysel do života.
Človek konečne by mal byť oslobodený spodručia akéhosi svetonázoru, akejsi mienky, či už na svetskom alebo duchovnom poli, pretože toto všetko determinuje človeka k tomu, že sa začne diať presný opak. Človek je vnútorne destabilizovaný, nie je vyrovnaný, nevie presne čo chce, trpí kadejakými neduhmi, depresiami, traumami, ktoré možno ešte nedokázal v sebe samostatne sa s tým všetkým vyrovnať, ale jediné čo dokázal možno, je to všetko potlačiť. A práve tu by som videl akýsi omyl, ktorý nadväzuje ďalší omyl, a to privádza človeka do nešťastia.
Záverom čo poviem? Kde je toho koreň všetkého. Ťažko povedať. Burinu do zeme taktiež nikto nesial, a predsa je jej neúrekom. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár