Mnohí napríklad ani nezvyknú plánovať, a povieme si, že najlepšie je neplánovať si predsa nič. Áno. Ak človek, pomyslene tlačí na pílu, všetko si predstavuje ideálne, nebude to viacmenej úspech, ale ostane to, ako to spomínam v mojom nadpise len želaním, želaním nesplnením, čo môže v človeku vyvolať hnev. Možno nedôveru, stratu možno akejsi sebakontroly a sebadisciplíny nad sebou samým, čo možno do onoho času dlho budoval, a veľmi mu na tom záležalo, pretože to dotváralo jeho vonkajší imidž.
Ale raz darmo, ako hovorí stará známe reklama na Sprite, imidž je nanič, nasleduj inštinkt. Áno, plne súhlasím, pretože v inštinkte, v intuícii sa skrýva úspech v pretavení želania na dobrý výsledok.
Všetko jednoduché je niekedy pre mňa zvláštne aj preto, lebo mňa samotného to nabíja novou energiou, a dodáva mi to pocit sebadôvery. Pocit takej vznešenosti. Nie pocit dôležitosti, o to nestojím. Mnohí si práve zamieňajú tieto dva pocity, pretože pocit dôležitosti človek môže nabrať napríklad v nejakom prostredí, kde bez neho je nič nepostrádateľné, a bez neho nebude väčšina fungovať. Isto nie všetko, ale väčšina áno. A práve tam sa najlepšie plánuje pretože má podporu okolo seba. Má teda vybudovaný istý plán, ktorý sa dá celkom ľahko s pomocou dostupných metód teda pretaviť na realitu a do podoby, aby človeku to prinášalo jednak zisk, jednak radosť, a celkovo to všetko je pre neho užitočné.
Práve bez tejto sebadôvery a viery v lepšie to proste nejde. Máme niekedy utkvelú predstavu napríklad o tom, že všetko môžeme, a všetko nám osoží, pričom napríklad biblické texty mi hovoria, ako to aj kňaz nie jeden krát na kázni citoval písmo, že .... všetko môžem ale nie všetko mi osoží.... Kor 6,12, pridávam biblické súradnice.
Aj my proste máme pocit, že niekedy môžeme všetko, ale nie všetko nám osoží. Prejavuje sa to napríklad tak, že máločo vieme dotiahnuť do konca. Hocičo človeka rozruší, čo nesúvisí možno s jeho aktuálnou činnosťou, a človek proste akoby vypne.
Nezriedka sa aj stáva, že človek radikálne vyslovene z hodiny na hodinu zmení svoje životné smerovanie, a ani nevie prečo to tak učinil. Možno v danom momente pre neho akoby sa zastavil čas, a všetok ten tok akoby už neplynul. človek niekedy nevie v návale emócii, čo všetko má pre neho a čo nemá pre neho zmysel, pretože v danom momente sa sústreďuje možno len na jediné, a nič ho nezastaví v tom, aby to nasledoval.
Práve vtedy nezohráva úlohu ani naša minulosť, ani naša budúcnosť, to všetko slúži niekedy na to, aby človeka brzdilo v osobnom raste. Minulosť už nezmeníš, a budúcnosť ešte nežiješ, než by si niečo mal vykonať aj v krátkodobom horizonte trebárs nasledujúceho dňa. Ale to ešte neprišlo. A v dôsledku, že človek niekedy žije dopredu, aj mne sa to stáva, sa stávajú naše plány možno len akýmsi želaním, a cieľ bez plánu okrem iného nikdy nebude naplnený, žiaľ.
Niekedy v tom, čo si človek myslí, kedy je sám. Kedy je osamotený, obklopený teda vlastnou samotou, možno je v stave akejsi nečinnosti, alebo akéhosi vnútorného vypnutia. Pripadal mi hrozný scenár, keď sa hovorilo o úplnom vypnutí krajiny. To čo je reku? Ako sa to dá? Dnes vieme, po skúsenostiach naprieč celým minulým a terajším rokom, že pravdepodobne je možné všetko.
Písal som kedysi o tom, ako sa človek niekedy dokáže zľaknúť nejakej novej výzvy, a to všetko len preto, lebo dlhšie napríklad bol v nečinnosti. Ako síce budoval plány, ale to všetko bolo len v jeho mysli a v jeho predstavách. Predstavy ako vieme, môžu ale aj nemusia korešpondovať s pravou realitou, ktorá nás obklopuje, a môže za to mnoho faktorov. Napríklad životné prostredie, naše vzdelanie, celkovo naše dostupné možnosti, ktoré sa môžu zameniť s nemožnostiami, kedy nevieme preukázať naše schopnosti. To by som povedal je ešte horšie, pretože človek, ktorý niečo vie robiť, a nemôže, napríklad vplyvom nejakej blbej byrokracii, administratívnym a iným nezmyslom, je nevyužitý človek, s nevyužitým potenciálom.
Takto nepriamo by som povedal, že zas sa naplňujú biblické slová o využitých a zakopaných talentoch, kde talent ale predstavuje platidlo, ale to sa vzťahuje na to, čo v človeku všetko je. Niekto dokáže talent zakopať, pretože nevidí zmysel v pokračovaní svojej práci. A to je niekedy na škodu.
Záverom poviem ešte toľko, že niekedy stačí proste tak málo, aby človek zažil akýsi vnútorný reštart, častokrát je to možno krátky rozhovor, ale veľmi potrebný s človekom, na ktorom mi možno veľmi záleží, a čo je možno ešte dôležitejšie, že je to možno obojstranné. Ktorý vie teda spätne využiť napríklad na to, aby nabral zmysel tam, kde už hodil flintu do žita. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár