Už sme si na tieto časy akosi zvykli. Človek sa niečomu proste nutne prispôsobil, pretože verím, že je to pre dobro človeka. Nie všetko si človek na jednej strane dokáže racionálne vysvetliť, čo podlieha rozličným zákazom, príkazom, obmedzeniam, ale ako vidíme, a musíme aj uznať, v niečom naozaj treba ustúpiť, aj keď človek si má zachovať predovšetkým potrebné racionálne zmýšľanie.
Bolo inak dosť zaujímavé, keď som včera večerom sa vracal z kauflandu, ako všetko okolo bolo také pusté. Také prázdne. Ako som aj nie raz išiel cielene krížom pešo, alebo bicyklom cez mesto, a som pozoroval, že nikde nikoho. Všetko opustené, všetko akoby sa ponorilo do ticha. Naozaj toto všetko môže vytvárať akýsi priestor pre nejakú ilúziu, že všetko je také, aké si predstavujem, a nie také, aké naozaj sa ocitá v danom momente v realite.
Kedysi som sa v niektorom mojom blogu zmieňoval v rečníckej otázke o tom, bolo to približne pred desiatimi rokmi, a viem presne, aké udalosti ma k tomuto viedli, čo konkrétne som zažil, kde som sa pýtal, či je ticho na niečo dobré.
Písal som to v akomsi mojom vnútornom citovom rozpoložení, kedy som si začal postupne v niektorých momentoch analyzovať všetko to čo som prežil. Niekto sa chce pýtať, či má zmysel neúspech, či má zmysel prehra. To je síce klasická otázka v nejakom filozofickom komentári, pretože obvykle nejaké protichodné možnosti sa javia mierne ako absurdity, ale na druhej strane reálne a vecne dopĺňajú realitu, v ktorej sa nachádzame.
Ak by som sa mal vyjadriť v tom, čo som nadhodil v predchádzajúcom článku, tak musím povedať jedno. Ja toho ticha zažívam pomerne veľa
Nie jeden krát sme si isto pomysleli, že toto som nemusel vedieť. Toto som nemusel jednak vedieť, a jednak vidieť. Človeka zarážajú mnohé skutočnosti, s ktorými niekedy je ťažko žiť. Ťažko sa s tým vnútorne vysporiadať. Obyčajne mnohí majú jediný recept na to a to nemyslieť na to, zabudnúť, možno trochu sa rozptýliť.
Na druhej strane aj keď to človeku v podstate pomôže, čo môžem potvrdiť, stane sa len jedno jediné a to také, že človek unikne pred nejakou ťažko skúšanou realitou na akési vzduchoprázdno, v ktorom podľa nášho myslenia častokrát sa zastaví čas. Človek nevníma to, čo vnímal na inom mieste, a práve niekedy aj tá zmena prostredia je viacmenej príjemná. Človek nehľadá únik ako taký, ale vie, že na doraz sa nedá stále fungovať.
Obyčajne dobrí ľudia sú naivní, pretože veria v dobro. Ešte nemajú celkom poňatia o tom, čo konkrétne obsahuje zlo, keby ho napríklad mali vykonať. Práve preto je odveký boj dobra a zla taký dosť zákerný, kedy nie je to jednoznačné. Často to všetko je naozaj veľmi rafinované, a v dnešnej dobe pomerne ťažko dokážeme čomusi odolať tak, aby sme žili v ilúzii a niečo naozaj nevedeli.
Veria v to dobro, ktoré rozsievajú okolo seba, čo sa vlastne snažia, vytvárať dobrú atmosféru, aj keď vedia, že okolie im nejako nepraje. Človeka nie raz všemožne znevažujú, vysmievajú. Najhoršie na tom je to, že tohoto všetkého sa dopúšťajú ľudia, ktorí spoločensky sú nepoužiteľní, nevedia sa začleniť do normálnej spoločnosti, každý od nich bočí, nikto s nimi nechce mať nič spoločné. Možno je to dané geneticky, možno je to dané pudovo, to skôr by som povedal. Práve v akomsi spoznaní toho zlého človek častokrát odkryje pravdu a danú konkrétnu realitu v ktorej sa nachádza a pozrie sa pravde do očí.
Keď učiteľ v triede zavelil "ticho", obyčajne to neveštilo nič dobrého a v momente som spozornel. Vedel som veľmi dobre, že treba naozaj v škole sa správať tak, aby človek zbytočne nebol stredobodom pozornosti, hoci nie vždy sa mi to podarilo. Na druhej strane dokázal som sa naozaj kontrolovať, a výsledok môjho snaženia celých štyri roky prevyšoval moje očakávanie.
Aj vtedy ak sa vrátim trochu do toho obdobia maturity, prípravy na výšku, som žil v akejsi ilúzii. Tá ilúzia bola veľmi príjemná, a vedel som dobre, že moje predstavy nekorešpondujú s realitou.
Poznám dobre pocit, kedy mi niekto niečo povedal a som ho prerušil v momente s tou starou známou vetou, že... ďalej mi nehovor nič, nechcem nič počuť.
Záverom tohoto článku poviem, že niekedy je veľmi obtiažne nemyslieť na niečo, nad čím by som sa mal v realite povzniesť. Hoci to človek nevidí, predsa to cíti, a je to o to impulzívnejšie. Moje skúsenosti mi ale hovoria, že keď ponad toto všetko prejdem, jestvuje šanca, že človek nadobudne istý pocit dôstojnosti, že aj toto sa stáva, a stalo sa to práve mne. Je potrebné vecne a osobne niečo zažiť, práve preto, aby nežil v akejsi nerealite, ale bol v niečom v obraze. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár