Kedy je nejaká narodeninová a iná výročná oslava, pri teda nejakej slávnostnej príležitosti, kedy daný oslávenec, jubilant, je nie jeden krát dojatý, a sám nevie, čo všetko má povedať. Dostalo sa mu totiž mnoho. V záplave gratulácii sa isto cíti ako veľmi dôležitý, ale na druhej strane to všetko prijíma s miernosťou, s dojatím, a práve vtedy, človeku sa nie jeden krát dostáva akejsi pocty.
Dostáva sa mu proste nejakej zvláštnej, alebo menej zvláštnej pocty, že proste nemá na to akúsi odpoveď, stráca slová, ale teraz všetko v tom dobrom slova zmysle. Toľko by chcel poďakovať na všetky strany, a uvedomuje si, že nie vždy proste slová na všetko stačia. Prejavenie istých giest je vhodné presne tam, kde slová končia, a slová teda môže v niečom nahradiť miesto giest, kde teda končia oni.
V praxi teda to vyzerá tak, že niekedy za dobrý mimoriadny skutok je dobré sa odvďačiť skutkom dobrým, pretože sa to patrí, a prináša to úžitok aj jednej aj druhej strane. Prejaviť dobro nie je naša povinnosť ale je to niečo, čo by malo byť nám všetkým prirodzené, pretože nie je dobré niečo len prijímať, ale aj dávať.
Opätovne musíme ale podotknúť, že dávať neznamená len materiálne veci, tak isto, ako je to s prijímaním, neznamená to prijať len materiálne dary. Včera som telefonoval s kamarátom, ktorý býva o dve dediny ďalej. Vzácny pre mňa človek, a pochopiteľne, nedá sa teraz navštevovať, o to mimoriadne som si cenil, že sme si kadečo povedali aj ohľadom tejto situácie, kedy je všetko akosi pozastavené, a pozastavené je aj slávenie sv. omší spoločne. Práve teraz, akoby som podotkol, kedy je všetko pozastavené, je mnoho malých vecí pre mňa mimoriadne vzácne, a isto to takto vnímajú aj ostatní. Ja o to viac, že toto všetko pre mňa nie je samozrejmé ani v dobre prded touto krízou.
Obyčajne sa to stáva vtedy, kedy človek proste dosiahne po mnohých represáliách, krízach a iných, nazvem to jedným slovom nepriaznivých podmienkach vytúžené víťazstvo. Víťazstvo, ktoré teda ako poznáme už zo zľudoveného príslovia, ktoré sa nerobí nikdy ľahko. Bodaj by aj nie, potom by sme to pravdepodobne mohli kadejako pomenovať, len cesta k úspechu nie. Vieme dobre, aké prekážky na ceste k akémukoľvek dosiahnutiu dobra môžeme dostať, a všetko čo si pod týmto vznešeným pojmom dokážeme len predstaviť.
Cesta k úspechu nie je nikdy jednoduchá, a obyčajne slabší človek to dokáže vzdať ešte tesne pred koncom, pretože na to všetko mu chýba vytrvalosť, pevná vôľa. Nie jeden krát sme počuli túto vetu, ktorú som napísal ako predposlednú v tomto odstavci, a pravda je taká, že životné situácie to všetko v podstate len potvrdzujú, že takto sa to naozaj stáva.
A teda sa pýtam či je hanba na všetko nemať odpoveď. Nie, nie je. Mnohí ľudia hľadajú odpoveď nie preto, aby uspokojili seba samého, že tú odpoveď našli, ale preto, aby uspokojili svoje okolie, ktoré práve ich zaplavuje otázkami, ktoré častokrát sú zbytočné a strácajú opodstatnenie.
Záverom môjho článku poviem toľko, že každý človek by mal spoznať svoju hodnotu, a dobre si možno rozmyslieť, čo komu povie. Dobre si rozmyslieť, pred tým, než vyriekne pre neho odpoveď, ktorá má zmysel. Presne je to aj v školskom období, ktoré častokrát v mojich článkoch spomínam, že človek v bežnom živote má na všetko odpovede, niekedy tie odpovede aj stráca, a v škole, koľkokrát tie odpovede u nás proste absentovali, a tak sme chceli niečo aj povedať. A práve vtedy dokázali človeka akosi zaplaviť nepríjemné pocity, kedy by sme možno všetko to dobro sveta, ktoré sme do onoho času obsiahli dokázali vymeniť za možno jednu jedinú kľúčovú vetu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár