Možno až tak dôležitá, že to dokázalo človeka rozladiť na mimoriadne dlhý čas. Je pravda, že aj tak človek po čase si nastaví v sebe samom akýsi osobnostný reštart, ktorý súvisí priamo s tým, že človek sa vráti tam, kde sa cítil. Tam, kde mu to išlo najlepšie, aby proste nadobudol aj osobnú istotu.
V tejto súvislosti by som opomenul pojem osobná istota. Niekedy človek v spleti informácii na všetko už nemusí mať jasnú odpoveď, a možno pochybuje práve o tom, kde predtým nad akousi pochybnosťou napríklad neuvažoval vôbec. A tam, kde sa cíti istý na začiatku, na jeho samotnom konci môže byť totálne zmätený, a nebude sa možno vedieť v danej situáci aj pod vplyvom stresu možno dobre zorientovať.
A tak sa stane, že človek, čo vníma niečo ako jasné, zrazu mu jasné nie je. Povedal by som to asi tak, že o niečom proste začína pochybovať. To ešte by som problém nevidel, ale horšie je, kedy človeka postupne obkľučuje strach, ktorý privoláva možno niekedy hanebné pocity, že nemá na to proste odpoveď.
Zažili sme to v škole pred tabuľou, tí, ktorí študovali na vysokej škole, možno sem tam v práci sa vyskytol nejaký moment, kedy sme sa ocitli na koberčeku. Ja som bol na koberčeku v každej práci, ktorú som mal, a keď som ešte nebol na ňom, som sa čudoval, že prečo ešte. Nemyslím to v podstate vôbec ironicky, ale mne sa proste takéto veci akosi stávajú, jednoducho sa im nevyhnem.
Viacerí si myslia, že keď sa na tom pomyslenom koberčeku neocitnú, v podstate je všetko v poriadku. Je ticho a pokoj, ale to môže značiť možno len akési ticho pred búrkou, čo vieme veľmi dobré nie je to predzvesť v nijakom prípade dobrého.
Tých najlepších spravidla si dokáže každý v tom rozhodujúcom momente vychutnať, pretože tí nemusia byť v tom okamihu najlepší. Možno práve vtedy sa odhalia ich nedostatky, ktoré celkom isto môžu byť početné, a každý s nimi prirodzene zápasí, nielen preto, aby ich od seba odhodil, zbavil sa tých nedostatkov, čo vnímam len ako akýsi prejav alibizmus, ale práve preto, aby som v danom konkurečnom boji obstál. A možno nie je potrebné obstáť, ak nejde o niečo dôležité.
Človek sa veľakrát strápňuje a stresuje možno pre niečo, čo nie je vôbec dôležité. Najradšej by na to všetko zabudol, ale proste sa to stáva, a navyše, všetok ten stud a hanba, je len prejav, alebo môže byť prejav akéhosi individualizmu, po čase ten pocit predsa len zaniká, a nik si na ten pocit ani len nespomenie. Nielen ten, koho sa to možno bytostne týkalo, ale aj toho, kto to všetko zvonku pozoroval, a možno uvažoval, ako sa jednak ten človek zachová. Ako obstojí v tej situácie, a možno rozmýšľa, ako by možno obstál alebo neobstál on, keby bol na tom istom mieste.
Záverom by som to ešte vyjadril takto. Na všetko prirodzene odpoveď nie že nemôžeme mať, ale nemusíme. Vieme dobre, že medzi akési písané či nepísané právo patrí aj to, že niečo proste nespravíte. Aj pasívny prístup je prejav odpovede.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár