Nehovorím a nechcem teraz hovoriť o nejakých samozrejme existenčných potrebách, zanechanie ktorých by teoreticky mohlo mať fatálne následky, pretože jestvuje istý predpoklad, že človek potrebuje do života veci, potrebuje niečo, čo si osvojí, na čo si zvykne, čo sa stane súčasťou jeho života, jednak by sme to mohli označiť ako niečo, čo je mu akousi oporou v psychickom rozpoložení, prináša mu to radosť, zlepšuje to jeho náladu, vytvára priaznivé predpoklady pre duševný a duchovný rast, a nevyhnutne sa podieľa na tak isto duchovnom a duševnom zdraví.
To všetko, čo píšem teda v druhom odstavci tvorí niečo, čo nie je dobré zanechať, pretože to tvorí nielen podstatu nášho života, ale to, čo ako podstata naplňuje náš život, a ktorý nám v niečom pomáha.
Na druhej strane príde doba, kedy to vyslovene musíme odhodiť, nie preto, lebo sme stratili k tomu cit, znechutení sme, ale preto, lebo vnímame, že tá vec, to niečo proste je len dočasné, niečo, čo je trvalé, a nemôžeme to užívať celý život.
O niečom takom sa zmieňuje aj písmo sväté, ktoré nepopiera v nijakom prípade materializmus, ktorý ak sa správne užíva, Boh to predsa žehná, a je to človeku na osoh, prináša mu to radosť, a zaiste za istých okolností mu to môže zaručiť spásu.
A možno, symbolicky, jún, mesiac úcty k Božskému srdcu Ježišovmu, ak to mám preklenúť aj do duchovno náboženskej roviny, ktorú nikdy nechcem vynechať, by som uzavrel tento mesiac presne tak ako posledný májový deň opätovne zamyslením nad touto tematikou v deviatom článku v poradí. Čo všetko môže obsahovať situácia, kedy niečo napríklad zanecháme ako tradičnosť, v čom sme možno s niečím akosi pomyslene nerozlučne spätí, aký to môže mať dopad na nás ako takých samotných, na naše okolie, naše možno vnútorné psychické rozpoloženie, pre každého jedinečné, sa pokúsim vyjaviť v riadkoch nižšie.
Čítal som jeden zaujímavý citát, ktorý si dovolím teraz citovať. "Spýtal som sa života. Prečo si tak zložitý? Život sa pousmial a odpovedal. Pretože vy ľudia si nevážite jednoduché veci..."
Dá sa povedať, že tento citát obsahuje niečo ako vzájomný protiklad. Máme tu teda načrtnutý protiklad systémovosti zložitosti života, s tým, ako si človek neváži jednoduché veci.
Logicky vystanoví mienka, že keby si človek vážil jednoduché veci, život by nebol zložitý, ale jednoduchý, aj tak by sa to dalo viacmenej chápať.
A v tomto je skrytá pravda, slúžiaca pre naše ponaučenie.
Tá jednoduchosť značí aj našu tradičnosť, ktorá tkvie v tom, že my nepotrebujeme veci, ktoré sú zložité, v niečom nás zaťažujú, ale jednoduché, ktoré prinášajú úľavu a oslobodenie.
Mnohí sa trápia napríklad s niečím, v informatike, napríklad s kódovaním. Čím zložitejší kód, častokrát si myslíme, tým budeme v bezpečí. Áno, samozrejme že logicky to tak funguje, avšak čím človek koná niečo zložitejšie, systematickejšie, náročnejšie, tým viac sa môže napríklad prehlbovať akási neistota a najmä nedôvera v medziľudských vzťahoch.
Záverom článku poviem poslednú myšlienku, že človek, napríklad ja, vo viere a oddanosti sa častokrát modlím, aby som mal odvahu vzdať sa niečoho, čo skľučuje môj život, aby som dosiahol niečo lepšie, čo mi pripravil Boh. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár