Zaiste si vieme teraz vymenovať všetky naše osobné alebo spoločné úspechy, čo sme v našom doterajšom živote, odľahčene poviem srandovne, napáchali. Človek prirodzene radšej si spomenie na svoje úspechy, ktoré ho zdobia, ktoré mu robia radosť, a človek spomína na niečo s vyslovene s eufóriou aj po rokoch, a dokáže si to živo predstaviť.
Z mojich skúseností viem, že keď sa mi nedarilo v niečom, alebo v niečom nedarí, nič sa ešte nedeje. Každý deň je predsa začiatok niečoho nového. Vždy sa niečo nájde, čo človeka motivuje k dosiahnutiu niečoho lepšieho. A vtedy nastáva ten pocit hrdosti, kedy si uvedomíme postupne, že niečo, čo sme začali, sa už skončilo, ale skončilo sa to už úspechom.
Či už je to teda bolo naše, individuálne, bez cudzieho pričinenia, a to niečo sme si proste sami vydobili, a zaiste nás to stálo mnoho úsilia. Skutočne o tomto fenoméne, ktorý spomínam v tomto odstavci viem povedať, svoje, pretože dobre viem, že do čoho som sa pustil, to som dotiahol do konca. Lenže nie všetko aj mne vyšlo podľa predstáv a plánov. Alebo to bolo niečo, čo sme dosiahli spoločne, kolektívne, a možno tá naša radosť sa tým viac znásobila.
Vieme dobre, že najviac zážitkov človek zažije, keď sa pohybuje v spoločnosti ľudí, ktorých má rád, a takúto akúsi citovú spätnú väzbu očakáva aj od svojho okolia. človek proste potrebuje zaiste akúsi miernu interakciu, teda nejaké vzájomné pôsobenie na seba, aj z toho hľadiska, aby podporovaný dobrými ľuďmi človek osobnostne a ľudsky rástol a aby si osvojoval mnohé čnosti, ktoré zdobia osobu charakterného človeka.
Mnohí posudzujeme ak sme niečo dokázali, a sme na to patrične hrdí len úspech. Menoval som to v mojich článkoch veľa krát, a spätne som sa aj ja preniesol do minulosti. Minulé úspechy sú veľmi dobrým stimulom v súčasnosti, pretože povzbudzujú, nekarhajú, nevysmievajú sa. Človek si nemusí sám pred sebou nič dokazovať.
Omyl v našej medziľudskej komunikácii, ako som to zistil veľmi dávno spočíva predsa v tom, že človek má pocit, že stále musí niekomu niečo dokazovať. Aký som dobrý, alebo v čom konkrétne, zas niekomu alebo pred niekým referovať, v čom som sa zase zlepšil, alebo v čom mám rezervy, a musím na niečom zas popracovať. To je komunikácia, ktorá odhaľuje síce pravdu o sebe, ale častokrát má aj tendenciu človeka v niečom zahanbovať.
Ak sme sa do niečoho pustili, ale náhodou sa stalo, že v niečom proste sa nám zmenil plán, nastala nejaká mimoriadna nepriaznivá situácia, ktorá nám spravila škrt cez rozpočet, človek veľakrát si pomyslel, že je lepšie dvakrát merať a raz strihať, a nie opačne, pretože človek v návale akejsi eufórie mám tendenciu veľa veci jednak pokaziť, ale nič nevylepšiť. A koniec koncov sa celkom isto môže dostaviť akési rozčarovanie, nejaká frustrácia, kedy človek prestanie niečo vidieť v dobrom svetle, a síce vidí, že niečo dokázal, je na to hrdý, ale dá si otázku...
K čomu mu to je. Pripadá to človeka, aj mne sa stalo, kedy napríklad po dlhšej dobe našiel si dobrú prácu, aj dobre zarába, a naozaj cíti, že sa niekde významne posunul. Napríklad môže si dovoliť niektoré veci, ktoré si dovoliť nemohol, pretože na to nemal, a teraz na to má.
Človek sa nehrdí daným konkrétnym hmatateľným dôkazom, to je človeku častokrát na nič.
Človek má tendenciu zvýšiť si svoje sebavedomie s danou činnosťou do ktorej sa pustil a ktorá mu jednak prináša zisk, prináša mu radosť, nadšenie, nejakú nádej do budúcnosti, niečo proste, čo je pozitívne, nejaký dobrý základ, na ktorom sa dá stavať. Častokrát najlepšie veci sú tie nehmatateľné, neviditeľné. Pochvala, uznanie, niečo, čo je morálne dobré, prospešné, čo udržuje človeka.
Záverom môjho článku poviem, že človek v každom prípade má ostať tým, kým je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár