Spoločenstvo je niečo, čo človek proste potrebuje, a pre život je to nevyhnutné, hoci málokto si to uvedomuje. To mi dáva akúsi istotu v mojom presvedčení, že predsa len nie som sám. Presne takto som to tlmočil kamarátovi. Potom sme sa rozlúčili, a šiel som domov bicyklom.
Stretol som dvoch asociáloch, prebehol som okolo bicyklom, z ničoho nič začali nejako nadávať. Ak sa mám priznať, poslal som ich do p... a dobre mi padlo. Ťahal som preč. Nemal som najmenšiu chuť sa ťahať s ním.
Ak to spomeniem len tak okrajovo, postupom času som naozaj v istom okamihu nadobudol istotu v presvedčení. Ako to myslím. Začal som si veriť. Začal som si veriť, že niečo proste čo aj začnem, to predsa aj nejak dokončím. Dotiahnem to do úspešného konca. Nie každý kto raz niečo začne a s vervou sa do niečoho pustí, to aj s nadšením dokončí.
Obyčajne človeka prejde nejaká chuť možno po pár zneisteniach, kedy proste postupne vidíme, že niečo sa nám začne vymkýnať z rúk. Že teda niečo keď nevychádza, tak proste nevychádza, a či to všetko je možno nejaká náhoda, zhoda okolností, niečo neviem čo, to povedať proste ťažko.
Dospel som teda k môjmu osobnému názoru, že vybudovať si nejakú istotu v presvedčeniach, nejakú teóriu, na báze ktorej postavím koncept filozofie môjho života, je v istých okamihoch mimoriadne ťažké. Predstavuje to istú namáhavú ťažkú cestu, na ktorej človek keď kráča, zisťujeme pravý opak a síce.
Že čím človek ide dlhšie po neznámej trase, tým začne viac a viac o tom všetkom pochybovať. Začína proste pochybovať, že či tá jeho cesta naozaj vedie do nejakého cieľa. Začne pochybovať o správnosti daných vychodených chodníkoch, pretože v nej akosi nadobúda nové poznanie.
Častokrát takto pri potulkách, aj keď nechodím veľmi často, rozmýšľam takto osamote o všetkom. Či to, čo robím, robím napríklad správne, a či sa to nedá spraviť lepšie. To je síce klasická manažérska poučka, ktorá ktvie proste v tom, aby sa človek neustále vo všetkom zlepšoval. Má to ale význam? Keď človek proste nadobudne ako teda spomínam tú absolútnu istotu v presvedčeniach, môže napríklad spyšnieť. Dostane sa pomyslene na nejaký vrchol logického uvažovania, z ktorého, ani v tom dobrom slova zmysle ani v zlom slova zmysle môžeme si to povedať hocijako, niet cesty nazad, niet návratu. Pretože človeka nie raz proste zahanbuje pocit, že keď som predsa o niečom teda skalopevne (alebo skôr tvrdošijne) presvedčený, je veľmi zlé, kedy človek čo i len z tej pomyslenej kratšej cesty, ale náročnej celkom isto, ktorú teda už absolvoval, musí zísť, a začať odznova.
Nie jeden človek povie, v niektorých životných momentoch, že vo všetkom sa snaží ísť na istotu. Nemá rád, keď sa niekto vykrúca, keď z niekoho proste cítiť neistotu. Na začiatku sa rozvíja ten klasický scenár, všetko je v poriadku, ale príde prvé zaváhanie, prvýkrát akési nie, prvýkrát v niečom odmietnutie. Odmietnutie niečoho, v čom sme si nielen boli istí, ale tá podstata toho všetkého tvorila akési oporné body, akési oporné piliere toho všetkého, do čoho teda sme už investovali, a predsa potrebujeme nejakú istotu.
Záverom teda posledné myšlienky v tejto mojej večernej reflexie. Ako píšem teda v tomto nadpise, neexistuje niečo také ako absolútna istota v presvedčeniach, a na druhej strane to je proste to dobré. Ponúka mi to predsa len v živote krátku sebareflexiu nad tým, čo všetko som dokázal, čo všetko som nedokázal, stále som to nedokázal brácho stále, sa ti viem pozrieť do tváre.... takto to spieva jeden reper, ktorého síce nepočúvam, ale ten refrén z textu piesne, ktorú som prvýkrát počul možno tak šesť či koľko rokov dozadu... mi dal niekoľko inšpirácii... že stále môžem v niečom napredovať napriek tomu, že človek proste zlyhá, možno aj kričí, že sa niečo nedá, a podobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár